Otázka toho, čo je autoritou pri viere je pre kresťana najdôležitejšia zo všetkých, pretože určuje to, čomu bude veriť. Protestantizmus(ale nie len on, napríklad aj svedkovia Jehovovi atď…) je založený na princípe ktorý je veľmi známy pod latinským „sola scriptura“ – jedine Písmo, alebo inak povedané, jediná neomylná autorita je biblia. Ak niečo nie je v biblií, kresťan tomu nemusí veriť. S týmto názorom sa katolícka cirkev radikálne rozchádza, pretože katolíci uznávajú až tri neomylné autority: Písmo, Posvätnú Tradíciu a Cirkev. V tomto článku sa zameriame na Písmo a Posvätnú Tradíciu a na to, ako obe súvisia s Cirkvou.
Čo to tá Posvätná Tradícia vlastne je? Ako prvé by nás mohlo napadnúť že sú to nejaké tradície ktoré sú v cirkvi. Ale nič by nebolo vzdialenejšie od pravdy. Posvätnou Tradíciou sa myslí Božie slovo, ktoré nie je zachytené v spisoch ktoré sú v biblií. Bolo apoštolmi ohlasované ústne a až neskôr ho môžeme nájsť v ďalších spisoch naprieč celou cirkevnou históriou. Ako vieme, Ježiš sám nič nenapísal, ale ohlasovanie jeho učenia zveril apoštolom:
„Ježiš pristúpil k nim [jedenástim učeníkom] a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko čo som vám prikázal.“ Mt 28:18-20
Katolíci stavajú Písmo a Posvätnú Tradíciu na rovnakú úroveň, pretože obidve sú to isté – Božie slovo. Iba jedno bolo zapísané hneď na začiatku kresťanstva a to druhé sa na začiatku odovzdávalo ústne.
„Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako Božie slovo.“ 1 Sol 2:13
„A tak teda bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“ 2 Sol 2:15
Argument pre katolícku pozíciu je teda veľmi jednoduchý. Na to aby sme zistili čo apoštoli učili, by sme sa mali pozrieť na všetku dostupnú evidenciu a nie len na spisy ktoré sa nachádzajú v biblií, pretože tvrdenie, že všetko čo apoštoli hlásali je v biblií zapísané zlyháva z dvoch dôvodov:
- Z biblie samotnej nikdy nezistíte ktoré spisy v biblií majú byť a ktoré nemajú. Na to musíte siahnuť po Posvätnej Tradícií, v ktorej nájdete ktoré knihy Cirkev považovala a stále považuje za Božie slovo. Princíp sola scriptura teda poráža sám seba – na to aby sme vedeli ktoré spisy obsahujú Božie slovo, musíme siahnuť po inej autorite než po biblií. Čiže minimálne táto mimoriadne dôležitá vec ktorá je záväzná pre všetkých kresťanov v biblií uchovaná nie je.
- Žiaden spis biblie netvrdí že obsahuje všetko čomu majú kresťania veriť. A nemáme ani žiaden dôvod z biblie ako takej veriť, že všetky tieto spisy dokopy nám dávajú všetko Božie slovo ktorému máme veriť. A to zvlášť, keď bez mimobiblickej autority vlastne ani nevieme, ktoré tieto spisy sú. Čiže sola scriptura nie je nijako dokázaná, je to iba predpoklad. Pokiaľ nemáme dôvod niečomu veriť, tak by sme tomu ani veriť nemali.
Ako ale môžeme vedieť, čo je mimo spisov v biblií pravé Božie slovo hlásané apoštolmi, a čo je neskorší dodatok? Konieckoncov, v dokumentoch rannej Cirkvi bolo mnoho názorov na mnohé veci a tak jednoduchým citovaním niektorého z nich môžete dokázať kadečo. V tomto sa najvýraznejšie ukazuje rozdielny prístup katolíkov oproti cirkvám ktoré uznávajú princíp sola scriptura. Pre katolíkov (a aj pravoslávnych) je totiž nositeľkou pravej viery Cirkev. Cirkev v sebe bude až do konca sveta niesť plné Božie slovo, a nezáleží na tom, či bolo v časoch apoštolov zapísané na papier (Písmo) alebo nie (Posvätná Tradícia). Boh dbá a bude dbať na to, aby sa pravdivé Božie Slovo v Cirkvi naozaj zachovalo až do konca sveta. Ak teda chceme vedieť, čo je pravdivé kresťanské učenie, máme sa opýtať Cirkvi. Rovnako aj keď chceme vedieť ktoré spisy patria do biblie, čiže ktoré obsahujú pravé Božie slovo, odpoveď je tá istá – musíme sa opýtať Cirkvi. Táto autorita Cirkvi môže byť solídne dokázaná z najskorších kresťanských dokumentov, ktoré sú dneska všeobecne uznávame ako súčasť Písma, ako aj z tých ktoré nie sú v Písme, ale to nie je téma tohto článku, preto ju tu bližšie nerozoberiem.
Katolíci teda uznávajú ako neomylnú autoritu nielen Písmo ale aj Posvätnú Tradíciu preto, lebo obidve pochádzajú z toho istého zdroja – od Boha, obe sú Božím slovom. Predpoklad, že v spisoch ktoré dneska nazývame Písmo sa nachádza plné učenie apoštolov nenachádza žiaden rozumný podklad, a preto by sme mali uznať, že existuje aj Posvätná Tradícia.
ARGUMENTY PROTI
„Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ 2 Tim 3:16-17 Pokiaľ vďaka Písmu budeme dokonalí a pripravený na každé dobré dielo, tak už nemusíme hľadať v ďaľších zdrojoch mimo Písma nič viacej.
Tento záver ale logicky nenasleduje. Celá táto pasáž nás učí o tom, že Písmo je veľmi užitočné a pomáha nám viacerými spôsobmi, ale neučí nás, že je to jediný spôsob, ktorým sa zachováva Božie slovo. Čo sa týka prvého argumentu ohľadom frázy že vďaka Písmu bude človek dokonalý, ten nefunguje preto, že ak poviem „hrniec je užitočný na to, aby bol obed dokonalý“ nehovorím, že potrebujem iba hrniec. Takže keď Pavol povedal, že Písmo je užitočné na to aby sme boli dokonalí, neznamená to, že nám stačí iba Písmo. A čo sa týka argumentu z frázy „pripravení na každé dobré dielo“, tak to opäť ale nie je to synonymum ku „budeš vedieť všetko čomu máš veriť“ Frázu „pripravený na každé dobré dielo“ Pavol používa v úplne rovnakom slovoslede aj o kúsok predtým: „Kto sa od tohto očistí [od prázdnych svetáckych rečí], bude nádobou na vznešené ciele, posvätenou, užitočnou Pánovi, pripravenou na každé dobré dielo.“ 2 Tim 2:21 Takže ak si Pavol v tom istom liste neprotirečil, mali by sme uznať, že toto vyjadrenie odkazuje na užitočnosť danej veci, – Písma, či očistenia od prázdnych svetáckych rečí, ale nedokazuje, že je to všetko čo by sme mali nasledovať.
Pavol v liste Korinťanom reaguje na to, že niektorí Korinťania tvrdili, že nasledujú Pavla, iný Apolla, iný Kéfasa (1 Kor 1:12) Pavol túto situáciu rieši nasledujúcou radou: „Toto však, bratia, vztiahol som na seba a na Apolla kvôli vám, aby ste sa na nás poučili: „Nič nad to, čo je napísané“, aby sa nikto jedným spomedzi nás nevystatoval proti druhému.“ 1 Kor 4:6 Písmo je jednoznačná najvyššia autorita a nemôžeme veriť ničomu čo je mimo neho, lebo to by bolo „nad to, čo je napísané“.
Problémom tejto interpretácie je to, že Pavol nikde v liste Korinťanov nekarhá za to, že by hlásali rozličné doktríny podľa toho kto ich učil, a preto sa majú vrátiť ku pravému evanjeliu a začať hlásať iba to čo je v Písme. Pavol Korinťanov karhá za to, že tým, že sa hlásia ku konkrétnym apoštolom, sa vystatujú nad tých druhých. To je ešte zjavnejšie z ďalšieho verša: „Veď kto ti dal prednosť? Čo máš, čo by si nebol dostal? Keď si teda dostal, prečo sa chváliš, ako by si nebol dostal?“ 1 Kor 4:7 Poučiť sa teda nemali v tom, aby hlásali iba učenie Písma, ale v tom aby sa nevyvyšovali príslušnosťou ku konkrétnemu apoštolovi. Keďže Pavol v liste pred touto pasážou citoval zo Starého Zákona verše o nevyvyšovaní(1 Kor 1:19;31), môžeme celkom jasne v „nič nad to čo je napísané“ vidieť odkaz práve na tieto pasáže, nie na Písmo ako celok. Nič z tejto vety sa pricípu Sola Scriptura nedotýka, nakoľko táto pasáž nie je o tom, z čoho majú Korinťania čerpať pravé učenie, ale aby sa pomocou „nič nad to čo je napísané“ poučili nevystatovať sa nad druhých.
„Ja dosvedčujem každému, kto počúva slová proroctva tejto knihy: Ak niekto k tomu niečo pridá, tomu Boh pridá rany zapísané v tejto knihe. A ak niekto uberie zo slov proroctva tejto knihy, tomu Boh odníme jeho podiel zo stromu života a miesto vo svätom meste, ako sa o nich píše v tejto knihe.“ Zjv 22:18-19 Spoliehanie sa na niečo čo je mimo biblie je „pridávanie“ ktoré je tu jasne zakázané.
Táto pasáž sa vzťahuje iba na knihu Zjavenia apoštola Jána a hovorí o tom, že nikto si nesmie dovoliť jej text reprodukovať inak, ako doslovne. Nič v texte nás neoprávňuje tvrdiť, že sa to vzťahuje na ďalšie spisy biblie a už vôbec nie, že to zakazuje Posvätnú Tradíciu.
„Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ Jn 20:30-31 Tento verš dokazuje, že biblia obsahuje všetko čo je potrebné ku spáse, takže viac ako bibliu už nepotrebujeme.
V prvom rade, tento verš nehovorí o biblií ako celku, ale iba o „tejto knihe“, čiže Jánovom evanjeliu. Ak by tento argument fungoval, vyvrátilo by to aj samotný princíp Sola Scriptura, namiesto ktorého by sme mali Sola Jánovo evanjelium. Problémom tohto argumentu ale je, že pletie to, čo môže spôsobiť vieru ktorá nás spasí, s tým, čo všetko nám Boh povedal. Na to aby ste uverili, že Ježiš je Mesiáš a aby ste skrze túto vieru boli spasení nepotrebujete v živote prečítať z biblie ani slovo. Ak niekto uverí až na smrteľnej posteli, stále to stačí na spásu. Znamená to ale, že bibliu nepotrebujeme vôbec? Nie, lebo človek ktorý uveril si uvedomuje, že sa musí podriadiť všetkému čo Boh povedal. Tento verš nehovorí, že všetko čo Boh povedal je v Jánovom evanjeliu zapísané. Hovorí iba, že to čo je tu zapísané stačí na presvedčenie človeka o tom, že Ježiš je Mesiáš, Boží syn. A to je pravda, na to Jánovo evanjelium naozaj stačí. Ale neznamená to, že všetko čo nám Boh kedy chcel povedať je iba v Jánovom evanjeliu, preto tento verš do debaty o Písme a Posvätnej tradícií vôbec nezasahuje.
Ježiš v odpovedi farizejom odsúdil tradíciu: „A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoju tradíciu?“ Mt 15:3/Mk 7:8
To je nepochopenie toho, čo katolíci pod Posvätnou Tradíciou myslia. Posvätná Tradícia je Božie slovo ktoré nie je zapísané v biblií, nie nejaká tradícia ktorá by išla proti Božím prikázaniam.
„K tomu čo vám prikazujem, nesmiete nič pridať ani z toho ubrať, ale budete zachovávať príkazy Hospodina, vášho Boha, ktoré vám predkladám!“ Dt 4:2
Katolíci plne uznávajú, že sa máme riadiť všetkým čo nám Boh zjavil. Ale táto pasáž nehovorí, že všetko čo nám Boh zjavil nájdeme zapísané iba v nejakých konkrétnych knihách ktoré tvoria bibliu, preto to nie je dôkaz sola scriptura.
„Bratia hneď v noci vypravili Pavla a Sílasa do Beroje. Len čo ta prišli, vošli do židovskej synagógy. Tunajší žida boli šľachetnejší ako v Tesalonike. Prijímali slovo so všetkou ochotou a každý deň skúmali Písmo, či je to naozaj tak.“ Sk 17:10-11 Berojčania neprijali učenie apoštolov len tak, ale skúmali ho vzhľadom na Písma, za čo sú pochválení ako „šľachetnejší“. Aj my by sme sa mali správať rovnako a všetko učenie ktoré nám ktokoľvek hovorí skúmať vzhľadom na Písma – čiže aplikovať princíp sola scriptura.
Je veľký rozdiel medzi presviedčaním niekoho že kresťanstvo je pravda ako také, a učením presvedčeného kresťana o tom, čomu by mal veriť. V prípade Bereančanov sa jednalo o to prvé:
„Pavol ako zvyčajne išiel medzi nich a po tri soboty viedol s nimi rozhovory o Písmach a tak im vysvetľoval a dokazoval, že Mesiáš mal trpieť a vstať z mŕtvych, a že tento Ježiš, ktorého vám zvestujem, je Mesiáš.“ Sk 17:2-3
Je pochopiteľné, že ten koho presviedčate bude skúmať zdroje ktoré uvádzate či je to pravda. To isté robili aj Berojčania. Pavol im z Písma dokazoval, že Ježiš bol Mesiáš, lebo Berojčania už uznávali Písmo – Starý Zákon – ako autoritu. Ale keď už potom uznali, že kresťnastvo je naozaj pravdivé, pasáž nikde nehovorí, že aj potom skúmali každé slovo ktoré im apoštoli hovorili, a uznali ho iba ak ho potvrdili v Písme. Pokiaľ by to tak robili, v skutočnosti by vôbec nepochopili učenie kresťanstva v tom, že Ježiš dal apoštolom autoritu učiť a teda apoštoli sa nemôžu pomýliť. Teda táto pasáž nedokazuje sola scriptura, dokazuje iba, že keď niekoho kto už uznáva Starý Zákon presviedčate o pravdivosti kresťanstva, ak tento prijíma vaše slovo a naozaj skúma Starý Zákon či hovoríte pravdu, je šľachetný. Ale to neznamená, že Písmo je jediná autorita z ktorého sa potom človek môže dozvedieť plnú pravdu o kresťanstve.