Pápežstvo

Pápežstvo znamená, že kým Ježiš druhýkrát nepríde a nezačne viditeľne vládnuť, Cirkev na zemi bude dovtedy spravovaná jedným človekom, pre ktorého sa vžilo pomenovanie pápež. Podľa katolíkov Ježiš ako prvého pápeža ustanovil Petra a po jeho smrti jeho úlohu prebrali rímsky biskupi.

Dokázanie pápežstva je v tomto článku rozdelené do troch krokov:

1) Unikátne postavenie Petra = Dokazujeme, že spomedzi všetkých apoštolov a teda aj spomedzi všetkých kresťanov v Novom Zákone mal Peter unikátne postavenie, ktoré nemal nikto iný. Pokiaľ je tento krok dokázaný, môžeme sa začať zaoberať tým, čo presne toto špeciálne postavenie znamená.

2) Peter ako vodca celej Cirkvi = Dokazujeme, že Ježiš Petrovi zveril moc viesť celú Cirkev.

3) Petrovi nástupcovia = Dokazujeme, že Petrova vodcovská úloha neskončila jeho smrťou.

Unikátne postavenie Petra

ARGUMENTY ZA

Ježiš Petrovi zmenil meno „Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, Jánov syn. Budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter.“ Jn 1:42

Tento fakt dokazuje, že Boh musel Petrovi osobne určiť nejaké špeciálne postavenie, ktoré s ním nikto iný nezdieľal. V celých dejinách ľudstva totiž Boh priamo zmenil meno iba štyrom ľuďom. V Starom Zákone Abramovi na Abraháma, jeho manželke Saraj na Sáru a ich vnukovi Jakoubovi na Izraela. Všetci títo traja mali veľmi unikátne postavenie. A potom po veľmi dlhom čase v Novom Zákone Boh zmenil Šimonovi meno na Peter. To jednoznačne poukazuje na to, že Peter musel byť niečím výnimočný. Pokiaľ akceptujeme tento fakt, môžeme začať skúmať, v čom táto výnimočnosť spočívala.

Peter bol popredný z apoštolov

„Mená dvanástich apoštolov sú: prvý Šimon, nazývaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub, Zebedejov syn, a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kanaánsky a Judáš Iškariotský, ktorý ho aj zradil.“ Mt 10:2-4

Vo všetkých zoznamoch apoštolov (Mt 10:2-4/Mk 3:16-19/Lk 6:14-16) je Šimon Peter na prvom mieste, avšak v Matúšovom evanjeliu je naviac opísaný gréckym slovom protos – prvý. Toto slovo môže mať dva významy. Buď sa jedná o číslo, alebo o vyjadrenie popredného postavenia, vodcovstva. Overiť si to môžete v slovníku https://biblehub.com/greek/4413.htm. Keďže nexistuje žiaden dôkaz že by boli apoštoli očíslovaní, a Šimon Peter nebol ani prvý apoštol s ktorým by sa Ježiš stretol, ani prvý apoštol ktorého by Ježiš povolal, je isté že v tejto pasáži toto slovo nadobúda druhý význam, čiže to, že Šimon Peter bol popredný z apoštolov.

ARGUMENTY PROTI

Aj iný apoštoli mali viac mien, napríklad Tomáš sa volal aj Didymus, takže to, že Šimon sa volal aj Peter nie je ničím výnimočné

Argument neznie, že Šimon bol špeciálny preto, že mal dve mená, ale preto, že to druhé meno mu dal verejne Boh. Ostatní apoštoli dostali druhé mená od ľudí.

Boh zmenil aj Šavlovi meno na Pavla

Nezmenil. Nikde v biblií sa nič také nepíše, iba to, že Pavol sa volal aj Šavol (Sk 13:9).

Ježiš nepremenoval iba Šimona, ale aj Jána a Jakuba: „Toto sú dvanásti, ktorých ustanovil: Šimon, ktorému dal meno Peter, Jakub Zebedejov a Ján, Jakubov brat, ktorým dal meno Boanérges, čo značí synovia hromu“ Mk 3:16-17

Lenže Boanérges nebolo nové meno, ale prezývka, ktorá odkazovala na ich povahu (Lk 9:51-56). Toto je totiž jediný krát v celej biblií kedy sa vôbec spomína, všade inde sa Jakubovi hovorí Jakub a Jánovi Ján, zatiaľčo Šimonovi sa prakticky všade hovorí Peter. Preto toto pomenovanie nie je s premenovaním Šimona vôbec porovnateľné.

Boh má pre každého z nás prichystané nové meno: „Kto má uši nech počúva čo Duch hovorí cirkvám: Tomu kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok, na ktorom bude napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten kto ho dostane.“ Zjv 2:17 Takže to, že Boh Šimona premenoval, nie je nič špeciálne

Veľký rozdiel je ale v tom, že premenovanie Šimona na Petra bola verejná udalosť ktorá sa už stala a o ktorej vedia všetci kresťania, a nie je tu taktiež žiadna spojitosť s bielym kamienkom. Premenovanie každého z nás osobne je budúca udalosť, ktorá sa stane súkromne. Boh nám teda ukazuje, že Peter je niečím špeciálne výnimočný, pretože jeho premenovanie sa stalo špeciálym spôsobom.

„Keď už bol v dome, [Ježiš] sa ich pýtal: „O čom ste sa cestou zhovárali?“ Oni však mlčali. Cestou sa totiž medzi sebou dohadovali, kto z nich je najväčší. Ježiš si sadol, zavolal si Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých!“ Mk 9:33-37 „Ježiš ich však zavolal k sebe a povedal: „Viete, že vládcovia panujú nad národmi a mocnári ich utláčajú. Medzi vami to tak nebude! Ale kto by sa chcel stať medzi vami veľký, bude váš sluha a kto by chcel byť medzi vami prvý, bude váš otrok.“ Mt 20:25-27 Apoštoli sa medzi sebou hádali o prvenstvo a Ježiš im na to nepovedal, že za ich vodcu predsa ustavnovil Petra, ale povedal im, že vo všeobecnosti že ten, kto z nich chce byť veľkým, má slúžiť iným.

Zásadným problémom tohto argumentu je, že Peter je v Mt 10:2 nazývaný ako „prvý“, takže nech už sa apoštoli hádali o čomkoľvek, napokon Petrovu poprednú pozíciu z nejakého hľadiska určite uznali.

Ale v skutočnosti, keď sa na tieto pasáže pozriete bližšie, tak zbadáte, že sa nehádali o to, že kto z nich je vodcom, Ježiš bol predsa ešte v tej chvíli na zemi, takže to by ani nedávalo zmysel, ale skorej o to, kto z nich je „najlepší“, kto si zaslúži poprednú pozíciu v Božom kráľovstve. Napríklad pasáži Mt 20:25-27 predchádza žiadosť Zebedejových synov sedieť po Ježišovej pravici a ľavici. Ježiš im teda udelil lekciu, že poprednú pozíciu si nezískajú vyvyšovaním sa ale naopak, pokorením sa, rovnako ako Ježiš:

„Ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých.“ Mk 20:28

A toto mali apoštoli aplikovať každý sám na seba počas celej apoštolskej činnosti, a naučiť to aj ostatným kresťanov. Táto pasáž sa pápežstva dotýka iba tým, že pápež, ako vodca celej Cirkvi má byť o to viac sluhom všetkých.

Ak by bol Peter výnimočný, očakávali by sme, že bude všade spomenutý ako prvý. Ale v 1 Kor 9:5 je spomenutý ako posledný: „Vari podľa príkladu ostatných apoštolov a Pánových bratov i Kéfasa nemáme právo brať si so sebou sestru, ženu?“

To, že Pavol Petra napísal až na koniec nie je vôbec podstatné, nakoľko je jasné, že tento zoznam nie je o tom kto má akú autoritu, od tých čo jej majú najviac, ku tým čo jej majú najmenej, ale zoznam všetkých tých, ktorými Pavol argumentuje. V skutočnosti tento verš Petrovo špeciálne postavenie potvrdzuje. Ak by bol Peter na rovnakej úrovni ako ostatní apoštoli, Pavol by vôbec dôvod ho spomínať zvlášť, nakoľko apoštolov tu už spomenul.

Ak by bol Peter výnimočný, očakávali by sme, že bude všade spomenutý ak prvý. Ale v Gal 2:9 Pavol píše: „a keď spoznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, pokladaní za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na dôkaz spoločenstva, že my pôjdeme k pohanom a oni k obrezaným.“ Podľa tohto môžeme vidieť, že Pavol nepovažoval Petra za akokoľvek nadradeného nad Jakuba či Jána.

Zásadným problémom tohto argumentu je, že pokiaľ čítame list Galaťanom od začiatku, zistíme, že Pavol už Petra v špeciálnej pozícií spomenul. V Gal 1:14-19 stojí: „V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov zo svojho rodu, lebo som viac horlil za podanie svojich otcov. Keď sa však tomu, ktorý si ma vybral od lona matky a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som o ňom zvestoval evanjelium medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou. Ani som nešiel do Jeruzalema k apoštolom, čo boli nimi skôr ako ja, ale som odišiel do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku. Potom po troch rokoch som odišiel do Jeruzalema, aby som spoznal Kéfasa, a zostal som u neho pätnásť dní. Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata.“ Prvý apoštol ktorého Pavol po svojom obrátení vyhľadal, aby sa s ním spoznal, bol Peter. Prečo? Pokiaľ nemal žiadne špeciálne postavenie, prečo Pavol napísal, že išiel spoznať iba jeho, a to, že videl aj Jakuba spomína ako udalosť ktorá sa stala mimochodom? Pokiaľ chápeme, že Peter bol vodcom, tak to, že bol prvým apoštolom s ktorým sa Pavol chcel spoznať dáva perfektný zmysel.

Ďalej je dôležitý aj úplne bezprostredný kontext verša 2:9: „Ba naopak, keď videli, že mi je zverené evanjelium pre neobrezaných, tak ako Petrovi pre obrezaných – veď ten, ktorý dával Petrovi silu na apoštolskú prácu medzi obrezanými, dával silu aj mne medzi pohanmi – a keď spoznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, pokladaní za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na dôkaz spoločenstva, že my pôjdeme k pohanom a oni k obrezaným.“ Gal 2:7-9 Pavol tu vyzdvihuje príklad iba Petrovej evanjelizácie, napriek tomu, že evanjelium hlásali všetci apoštoli. To opäť dáva zmysel, ak bol Peter vodcom, a preto to, že Boh požehnával Pavlovu činnosť tak ako Petrovu, bol naozaj dobrý dôkaz toho, že Pavlova činnosť je Bohu milá. Ak Peter nebol ničím výnimočný vzhľadom na ostatných apoštolov, nebol žiaden dôvod na to, aby Pavol svoju činnosť prirovnával iba ku nemu, stačilo by, aby svoju evanjelizáciu prirovnal ku činnosti všetkých apoštolov, prípadne mohol spomenúť aj niekoho iného.

Pokiaľ toto všetko pochopíme, zbadáme, že „zoznam“ troch apoštolov v Gal 2:9 vôbec nie je o nejakej porovnávaní ich autority. Hovorí nám iba o tom, že títo traja apoštoli Pavlovi jeho činnosť uznali. A keďže v tej istej vete už Pavol Petra spomenul, nemalo by nás vôbec prekvapiť, že pri písaní zoznamu začal Jakubom. To však Petrovu výnimočnú roľu, ktorú nám už Pavol v liste Galaťanom ukázal, nijako neznižuje.

Peter ako vodca celej Cirkvi

ARGUMENTY ZA

Ježiš Petrovi zveril pasenie všetkých veriacich

„Keď sa najedli, opýtal sa Ježiš Šimona Petra: „Šimon, syn Jána, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky!“ Opýtal sa ho znova, po druhý raz: „Šimon, syn Jána, miluješ ma?“ A on odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Spýtal sa ho aj tretí raz: „Šimon, syn Jána, máš ma rád?“ Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz pýtal: „Máš ma rád?“ a odpovedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Jn 21:15-17

Ježišovým stádom, „jeho ovcami“, sú všetci kresťania, čo je úplne jednoznačné zvlášť z toho, že Ježiš už predtým v Jánovom evanjeliu tento výraz používal iba v zmysle odkazu na všetkých kresťanov, napríklad: „Moje ovce počúvajú môj hlas.“ Jn 10:27 Ježiš nikomu inému okrem Petra nepovedal, aby pásol celé jeho stádo. Logicky z toho vyplýva, že iba Peter je Ježišom ustanovený ako pastier všetkých veriacich, čiže inak povedané, tu na zemi má Peter má byť pastierom („vodcom“) všetkých kresťanov.

Význam nového Šimonovho mena Peter Ježiš vysvetľuje tým, že je na ňom postavená Cirkev: „Ty si Peter (skala) a na tej skale postavím svoju Cirkev“ Mt 16:18

Základným uhoľným kameňom na ktorom je postavená celá Cirkev je Ježiš (napr. Ef 2:20) čo uznáva a učí aj katolícka cirkev (KKC 756). Tento obraz poukazuje na Ježišovu autoritu nad celou Cirkvou. A Peter podľa Ježišovych slov túto autoritu zdieľa, nakoľko je na ňom taktiež postavená Cirkev, čiže inak povedané, je pápežom, vodcom celej Cirkvi. Keďže iba Šimona premenoval Ježiš na Petra, je jasné, že túto autoritu zdieľa unikátnym spôsobom, ktorý nikto iný v Novom Zákone nemá.

Tí, čo túto interpretáciu neuznávajú zvyknú rýchlo poukázať na to, že v gréčtine sa v tomto verši používajú dve rozdielne slová: „Ty si Petros a na tej Petra postavím svoju Cirkev.“ Ďalej sa zvykne tvrdiť, že petros znamená malý kameň a petra veľký kameň, takže tieto dve slová nemôžu poukazovať na to isté, ale druhé slovo – petra poukazuje na Ježiša, o ktorom z iných pasážií biblie vieme, že je základným kameňom Cirkvi.

Je debata, či v prvom storočí slová petros a petra naozaj znamenali dve rozdielne veci, a taktiež je veľmi pravdepodobné, že Ježiš tieto slová povedal v aramejčine, kde sa medzi malou a veľkou skalou nerozlišuje, a obom sa hovorí Kéfa, presne tak ako Ježiš Petra premenoval (Jn 1:42), čiže verš by v takom prípade znel: „Ty si Kéfa a na tej Kéfa postavím svoju Cirkev“ Ale aj pokiaľ by „petra“ nebolo doslovným synonymum s „petros“, katolícku interpretáciu to nijako neohrozuje. V takom prípade by totiž význam tejto vety bol, že Peter má unikátnu účasť na skale, na ktorej je postavená Cirkev, nech už pod touto skalou rozumieme čokoľvek. Sú minimálne tri dôvody, prečo by sme Petra mali do tejto skaly zahrnúť:

1) Ježiš hovoril „na tej skale“ Odkazoval sa teda na nejakú skalu ktorá už bola spomenutá. V kontexte tohto verša je jedinou výslovne spomenutou skalou Peter. Nič iné v tejto pasáži nie je priamo nazvané „skala“, preto „tá skala“ významovo nejako určite zahŕňa Petra.

2) V tomto verši môžeme jasne vidieť paralelu medzi „ty si skala“ a „na tej skale“ Pokiaľ Ježiš do významu „na tej skale“ nechcel zahrnúť Petra, nemalo zmysel ho tu vôbec spomínať. A tento verš je jediný, ktorý nám osvetľuje prečo bolo Šimonovi zmenené meno práve na Skalu, a to tým, že nám ukazuje paralelu medzi Šimonom, a skalou na ktorej je postavená Cirkev.

3) Celá reč ktorú tu Ježiš povedal Petrovi je určená Petrovi: „Ježiš mu odpovedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Mt 16:17-19 Vzhľadom na to, že všetko ostatné z Ježišovej reči sa priamo vzťahuje na Petra, dáva zmysel, že je do toho nejako zahrnutý aj prísľub ohľadom postavenia Cirkvi na ňom.

Ježiš ustanovil Petra za správcu jeho kráľovstva tým, že mu odovzdal kľúče: „Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva“ Mt 16:19

Slovo kľúč/kľúče sa v celej biblií vyskytuje iba 8 krát (Sdc 3:25/Iz 22:22/Mt 16:19/Lk 11:52/Zjv 1:18/Zjv 3:7/Zjv 9:1/Zjv 20:1) takže rýchlo zistíme, že kľúče od nebeského kráľovstva odovzdal Ježiš iba Petrovi. Kľúče v iných pasážach odkazujú buď na normálne kľúče ktoré zatvárajú alebo otvárajú dvere, alebo na autoritu nad niečím. Keďže nemáme dôvod domnievať sa, že by sa nebeské kráľovstvo otváralo akýmykoľvek kľúčami, môžeme v tomto verši vidieť, že Ježiš Petrovi odovzdáva nad nebeským kráľovstvom unikátnu autoritu. Čo ale presne táto autorita znamená?

Pomôcť nám tu môže paralela so Starým Zákonom. Každý kráľ v Izraelskom kráľovstve mal takzvaného „správcu paláca“, čo sa dá lepšie preložiť ako „správca kráľovstva“ Táto funkcia bola po kráľovi druhá najvyššia, jednalo sa o človeka ktorý bol takmer na rovnakej úrovni s kráľom. Pokiaľ napríklad kráľ odcestoval a nebol prítomný v paláci, správca paláca sa staral o kráľovstvo namiesto neho. Túto funkciu mali aj iné národy, napríklad Jakub sa stal správcom kráľovstva v Egypte:

„Potom faraón povedal Jozefovi: „Keď ti dal Boh toto všetko poznať, nikto nie je natoľko rozvážny a múdry ako ty. Budeš správcom môjho domu a všetok môj ľud bude poslúchať tvoje rozkazy; len trónom ťa budem prevyšovať.“ Faraón ešte dodal: „Pozri, ustanovujem ťa za správcu celého Egypta.“ Faraón potom sňal svoj prsteň z ruky a navliekol ho Jozefovi na ruku; obliekol ho do šiat z jemnej ľanovej látky a na krk mu zavesil zlatú reťaz. Dal ho voziť v druhom najkrajšom voze a volať pred ním: „Padnite na kolená!“ Tak bol ustanovený nad celým Egyptom.“ Gn 41:39-43

Ježiš ako Mesiáš je posledným kráľom ktorý naveky vládne na Dávidovom tróne (Lk 1:31-33). Vzhľadom na to, že kontext Mt 16:19 je identifikácia Ježiša ako Mesiáša, čiže ako kráľa, nebeské kráľovstvo na ktoré sa tu odkazuje, je evidentne Ježišovo kráľovstvo ktoré už nezahŕňa iba Izrael, ale aj všetkých kresťanov. Pokiaľ teda v tomto kráľovstve Ježiš jednému človeku odovzdáva nad ním unikátnu moc, ako prvé vzhľadom na túto paralelu do mysli vyskakuje funkcia „správcu kráľovstva“

A ak sa pozrieme na biblické verše o kľúčoch, zistíme, že ustanovenie správcu kráľovstva je v Iz 22:22 taktiež spojené s kľúčmi:

„Takto hovorí Pán, Hospodin zástupov: „Choď, zájdi za Šebnom, správcom paláca, a povedz mu: ‚Čo tu hľadáš a koho tu máš, že si si tu vytesal hrob? Vytesal si svoj hrob vysoko, do skaly si vysekal svoj príbytok. Hospodin ťa však násilne odvrhne, hrdina, pevne sa ťa zmocní, tuho ťa zovrie, ako loptu ťa odhodí do šírej krajiny. Tam zomrieš, tam skončia tvoje slávne vozy, ty hanba domu tvojho pána. Vytlačím ťa z tvojho miesta, z tvojho úradu ťa zhodím. V ten deň zavolám na svojho služobníka Eljakíma, syna Chilkiju, oblečiem ho do tvojej tuniky, opášem ho tvojím pásom a odovzdám mu tvoju moc, bude otcom pre obyvateľov Jeruzalema a pre dom Júdu. Na plecia mu dám kľúč od Dávidovho domu, keď otvorí, nikto nezatvorí a keď zatvorí, nikto neotvorí. Zatlčiem ho ako kolík na pevné miesto, stane sa slávnym trónom pre dom svojho otca. Zavesia naň celú ťarchu domu jeho otca, výhonky a výrastky, všetky malé nádoby od misiek až po všetky krčahy.‘ V ten deň,“ znie výrok Hospodina zástupov, „kolík osadený na pevnom mieste sa pohne, zlomí sa a padne, odstránená bude ťarcha, ktorá bola na ňom, lebo Hospodin prehovoril.“ Iz 22:15-25

A napokon, podľa Nového Zákona Ježiš vlastní tri kľúče:

„Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“ Zjv 1:18 „Anjelovi cirkvi vo Filadelfii napíš: ‚Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí.“ Zjv 3:7

Je zjavné, že Ježiš ako kráľ má tú istú autoritu ktorej odovzdanie v Starom Zákone symbolizovalo ustanovenie človeka do funkcie „správcu kráľovstva“ Čiže keď sa pozrieme na túto biblickú evidenciu, vidíme, že tu máme tri argumenty, prečo Ježiš odovzdaním kľúčov od nebeského kráľovstva Petra vlastne ustanovil za správcu jeho kráľovstva, ktorý sa o neho bude starať, kým znova nepríde:

1) V Izraelskom kráľovstve bola okrem kráľa iba jedna osoba, ktorá mala nad celým kráľovstvom unikátnu moc – bol to „správca kráľovstva“ a Ježiš Petrovi nad svojim kráľovstvom, ktoré je naplnením Izaelského kráľovstva, odovzdal unikátnu moc

2) Ustanovenie človeka do funkcie „správcu kráľovstva“ je v Starom Zákone spojené s odovzdaním kľúča – čo je vzhľadom na to, ako málo krát sa kľúče spomínajú v biblií, do očí bijúca paralela s Mt 16:19

3) Podľa Nového Zákona Ježiš vlastní tie isté „kľúče“ ktorých odovzdanie v Starom Zákone symbolizovalo ustanovenie „správcu kráľovstva“ takže Petrovi ich určite mohol odovzdať na to, aby ho ustanovil za „správcu kráľovstva“ už nie iba nad Izraelským kráľovstvom, ale nad novozákonnou Cirkvou

Ježiš Petrovi osobitne odovzdal moc zväzovať a rozväzovať: „čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Mt 16:19

Ježiš o moci zväzovať a rozväzovať hovoril iba dvakrát. Raz ju odovzdal Petrovi, a potom v Mt 18:18 všetkým apoštolom. Z toho môžeme ľahko vidieť, že Peter ju dostal unikátnej úrovni, a teda nie na takej istej úrovni ako ostatní apoštoli. Ak by túto moc s ním ostatní apoštoli zdieľali na úplne rovnakej úrovni, stačilo by, aby ju Ježiš spomenul iba v Mt 18:18. Ale keďže ju Peter dostal od Ježia osobitne, vidíme tu, zvlášť v kontexte odovzdania kľúčov, jeho špeciálne postavenie.

V židovskom svete moc zväzovať a rozväzovať odkazovala na autoritu židovských náboženských vodcov, ako napríklad na autoritu pri odpovediach ohľadom náboženských príkazov, alebo disciplinárne otázky ako je exkomunikácia. Zvlášť kontext Mt 18:18 o exkomuniákcií priamo hovorí:

„Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každý výrok bol založený na výpovedi dvoch alebo troch svedkov. Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi. Ak by neposlúchol ani cirkev, nech ti je ako pohan alebo mýtnik. Amen, hovorím vám: Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Mt 18:15-18

Medzi židovskými kňazmi bol vždy jeden veľkňaz, ktorý bol ich vodcom. Keď teda vidíme, že Ježiš moc, ktorú mali židovskí kňazi odovzdal skupine (Mt 18:18) a jednotlivcovi (Mt 16:19), logicky nám z toho vyjde nasledujúca paralela:

ARGUMENTY PROTI

To že Ježiš hovoril v Jn 21:15-17 Petrovi aby pásol jeho stádo nie je nič špeciálne. Podľa Petra všetci starší pasú stádo. „Starších medzi vami prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, aj ako účastník slávy, ktorá sa má zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás, starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce, nie pre mrzký zisk, ale ochotne! Ani nie ako keby ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu. A keď sa zjaví najvyšší Pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.“ 1 Pt 5:1-4 Rovnako aj podľa Pavla: „Dávajte pozor na seba i na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu cirkev, ktorú si získal za cenu svojej vlastnej krvi.“ Sk 20:28 Takže Ježiš mal na mysli iba fakt, že aj Peter bude pásť časť Ježišovho stáda, tak ako každý iný starší.

Peter v svojom liste jednoznačne identifikuje, že starší pasú iba časť Ježišovho stáda: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás“ Taktiež v Sk 20:28 sa hovorí o starších čo boli v Efeze (Sk 20:17). Ale keď Ježiš povedal Petrovi aby pásol jeho stádo, nerobil žiadne výnimky, nespomínal iba časť stáda. Povedal: „Pas moje ovce“ čo jednoznačne odkazuje na všetkých veriacich, zvlášť keď Ježiš už v Jánovom evanjeliu v tomto význame slovné spojenie „moje ovce“ zaručene použil. Je tu teda veľký rozdiel medzi staršími ktorí pasú „ovce“ ktoré sú u nich a medzi Petrom, ktorý pasie všetký Ježišove ovce, čiže všetkých veriacich.

Pasáž Jn 21:15-17 má iba ten význam, aby sme videli, ako Peter odčinil to, že Ježiša trikrát zaprel.

To že v Jn 21:15-17 Peter trojitou odpoveďou odčinil trojité zapretie neznamená, že Ježiš to spravil iba čisto s týmto úmyslom. Pokiaľ áno, nebolo vôbec treba aby spomínal pasenie jeho stáda. A taktiež je veľmi logické, že spolu s tým, ako Peter odčinil svoje zlyhanie, mu Ježiš zároveň odovzadal úrad pastiera celej Cirkvi. Čiže odčiňovací význam tejto pasáže nijako neeliminuje jej význam vzhľadom na Petrovo výnimočné postavenie.

Katolíci prekladajú Mt 16:18 nesprávne. Tento verš na skalu používa dve rozdielne slová: „Ty si Petros a na tejto petra postavím svoju cirkev.“ Petros znamená malý kameň, zatiaľčo petra znamená skalný masív. Takže Ježiš nepovedal, že cirkev bude založená na Petrovi.

Táto námietka je zodpovedaná v argumente vyššie. V skratke: Nie je istá evidencia, že petros a petra znamenajú dve rozdielne veci, a ak aj, je isté, že petra do seba zahŕňa aj petros, čiže ak táto pasáž neznamená priamo, že Cirkev je postavená na Petrovi, znamená, že Cirkev je postavená AJ na Petrovi.

Všade inde v biblií je skalou Boh, takže ak by Mt 16:18 znamenalo, že Peter je skala na ktorej je založená cirkev, narušilo by to učenie celej biblie

Problémom tohto argumentu je, že Šimon bol Ježišom premenovaný doslova na skalu, a toto jeho pomenovanie sa v biblií používa neustále. Nič tu teda nenarúša učenie celej biblie. Je tiež dobré si pripomenúť, že z katolíckeho pohľadu je Cirkev založená na Bohu, Ježišovi, a na ňom sú založení všetci biskupi, nástupcovia apoštolov, z ktorých špeciálne postavenie má rímsky biskup, nástupca Petra.

Autorita kľúčov v Mt 16:19 je to isté ako moc „zväzovať a rozväzovať“ ktorú Ježiš udelil aj ostatným apoštolom v Mt 18:18. To znamená, že kľúče od nebeského kráľovstva dostali všetci apoštoli

Neexistuje žiadna logická ani biblická evidencia podľa ktorej by sme sa mali domnievať, že fráza „Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva“ je stopercentným synonymom „čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Kľúče sú na zatváranie a otváranie, nie na zväzovanie a rozväzovanie. Nemáme žiaden dôvod, aby sme tvrdili, že zväzovať a rozväzovať môže iba človek s kľúčami. Preto Mt 18:18 nie je žiadnym dôkazom, že by aj ostatní apoštoli kľúče od nebeského kráľovstva dostali. A rovnako neexistuje žiadna biblická evidencia, že by Ježiš zveril kľúče od nebeského kráľovstva komukoľvek inému ako Petrovi. Peter bol teda od ostatných apoštolov jednoznačne odlišný tým, že na rozdiel od nich dostal aj autoritu kľúčov.

Kľúče od Božieho kráľovstva podľa Zjv 3:7 nemá Peter, ale Ježiš

Je zjavné, že sa tu nejedná o doslovný predmet, ktorý by mohol byť buď u Ježiša, alebo u Petra. Jedná sa o vyjadrenie autority. Ježiš ako kráľ túto autoritu pochopiteľne má. Ale odovzdanie kľúčov neznamená, že ako kráľ túto autoritu stratí, a tak nebude mať kľúče, zamená to len, že časť tejto autority dal Petrovi, ako správcovi jeho kráľovstva. Takže „kľúče“ má aj Ježiš, aj Peter.

Kľúče z Mt 16:19 sú tie isté kľúče ktoré mali aj zákonníci: „Beda vám, zákonníci, pretože ste prevzali kľúč poznania; sami ste nevošli a tým, čo chceli vojsť ste v tom zabránili.“ Lk 11:52 Ježiš tieto kľúče odovzdal Petrovi aby ako prvý hlásal evanjelium ako Židom, tak aj pohanom v Sk 2:5-36 a tak im týmto poznaním „otvoril vstup“ do Božieho kráľovstva. Odovzdanie kľúčov teda nemá nič spoločné s nejakou vodcovskou pozíciou v Cirkvi

Problémom tejto interpretácie je, že „kľúče poznania“ a „kľúče nebeského kráľovstva“ jednoducho nie sú tie isté kľúče. Kľúč poznania odkazuje na autoritu vzhľadom na poznanie Starého Zákona. Zákonníci nielenže ľudí neoboznamovali s pravým učením Starého Zákona, ale ešte ku nemu pridali aj kopu ďalších nezmyselných nariadení, za čo ich Ježiš v kontexte Lk 11:52 kritizoval. Takže vchádzanie a nevzchádzanie vzhľadom na „kľúče poznania“ znamená, že zákonníci nielenže nemali poznanie ktoré by mali mať vzhľadom na to, že mali Starý Zákon, ani s týmto pravým poznaním ľudí neoboznamovali, ba ďalšími nariadeniami ich od pravého poznania odvádzali. Nič nám ale nenaznačuje že by Ježiš Petrovi v Mt 16:19 udelil nejaké špeciálne poznanie, ktoré mal iba on a ktoré mohol iba on použiť na ohlasovanie Božieho kráľovstva. Okrem toho poznanie o základnej veci ohlasovania apoštolov – že Ježiš je Mesiáš mal Peter už predtým ako Ježiš začal čokoľvek o kľúčoch hovoriť. Pokiaľ chcel Ježiš Petrovi naozaj zveriť nejaké ďalšie špeciálne poznanie, mal použiť frázu „kľúče poznania“, nie „kľúče od nebeského kráľovstva“ Neexistuje žiadna evidencia, že by tieto dva výrazy znamenali to isté. V obidvoch prípadoch kľúče znamenajú autoritu, v prvom prípade autoritu nad poznaním, v druhom prípade autoritu nad nebeským kráľovstvom.

Ku tvrdeniu že Peter vpustil svojim ohlasovaním ľudí do Božieho kráľovstva treba povedať, že kľúče nie sú nikde v biblií spomínané vzhľadom na „vpúštanie“ ľudí do nebeského kráľovstva. Môžeme ho tak samozrejme z metaforického zmyslu chápať, ale prvoradým významom kľúčov stále zostáva autorita nad nebeským kráľovstvom.

V Iz 22:22 ako aj v Zjv 3:7 sa hovorí o jednom kľúči, zatiaľčo v Mt 16:19 sa hovorí o kľúčoch. Tieto pasáže teda nie sú totožné.

Argument neznie, že tieto pasáže sú totožné na 100%, ale že keď skúmame, čo odovzdanie kľúča znamená, vidíme, že sa o ňom hovorí v zmysle autority nad kráľovstvom, ktorá sa odovzdávala správcovi kráľovstva. Ide tu teda o to, že tieto dve situácie sa z biblického hľadiska dostatočne zhodujú na to, aby sme medzi nimi videli paralelu, nie o to, že by sa zhodovali úplne vo všetkom.

Ak by mal Peter medzi apoštolmi unikátne postavenie ako pápež, očakávali by sme, že v Sk 15 bude viesť Jeruzalemský koncil a rozhodne o jeho výsledku. Ale v praxi vidíme, že Peter bol iba jedným z účastníkov a o výsledku koncilu rozhodol Jakub.

Celý koncil prebehol takto: po veľkej hádke vstal Peter a predniesol prvú reč v ktorej sa jednoznačne vyslovil za názor ktorý bol aj napokon koncilom prijatý – že pohania nemusia dodržiavať Mojžišov zákon (Sk 15:7-11), koncil si potom vypočul, ako Boh pôsobil medzi pohanmi skrze Pavla a Barnabáša (Sk 15:12), a napokon Jakub povedal čo by podľa neho bola najlepšia aplikácia toho, o čom začal hovoriť Peter (Sk 15:13-21), čo napokon koncil prijal (Sk 15:22-29)

Nič z tohto nevyvracia ani pápežstvo, ani Petrovo výnimočné postavenie. Katolíci totiž netvrdia, že by pápež mal vždy rozhodovať iba sám, alebo že by mal dojsť s tým najlepším návrhom ktorý bude prijatý. Čo sa týka prijatia výsledku, koncil rozhodol plne v súlade s tým, čo povedal Peter, takže tu nie je nič, čo by protirečilo katolíckemu pohľadu. Rovnako nemôžeme vyhlásiť, že Peter bol iba jedným z účastníkov a nebol vôbec ničím významný, nakoľko jeho reč je tu zaznamenaná, a od nej sa diskusia nabrala tým správnym smerom. A nakoniec, Jakub sa postavil na Petrovu stranu. To, že jeho rozvinutie tejto témy bolo koncilom plne prijaté, nijako neznižuje Petrovo postavenie.

Pavol varuje aby si členovia Cirkvi nebrali jednotlivých apoštolov za vodcov a výslovne spomína aj Petra: „Napomínam vás však, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste hovorili jednomyseľne a neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli zjednotení v tom istom zmýšľaní i úsudku. Od ľudí z domu Chloé som sa totiž dozvedel o vás, bratia moji, že sú medzi vami sváry. Mám na mysli to, že každý z vás hovorí: „Ja som Pavlov!“ „Ja som Apollov!“ „Ja zas Kéfasov!“ „Ja Kristov!“ 1 Kor 1:10-12

V tejto pasáži sa spomína aj Kristus, čiže akokoľvek by sme ňou chceli degradovať Petrovo postavenie, rovnako by sme museli degradovať aj Ježišovo postavenie. V skutočnoti tu Pavlovi vôbec nejde o to, aby Korinťanom zakázal nejako „nasledovať“ konkrétnych apoštolov, ale o to, aby sa prestali medzi sebou škriepiť a zjednotili sa. To teda nijako nevyvracia, že všetci majú nasledovať Krista, ako aj autoritu apoštolov a spomedzi nich zvlášť Petra.

A konieckoncov to, že Pavol v tejto pasáži spomína Petra, podporuje to, že musel mať špeciálne postavenie. Pavol a Apollo totiž Cirkev v Korinte založili. Spomenutie Ježiša je taktiež logické. Ale prečo sa tu spomína aj Peter? Ak pochopíme, že bol vodcom Cirkvi, dáva to zmysel.

Peter sa v 1 Pt 5:1 nazýva „spolustarší“ Nenárokuje si teda nad iných starších v Cirkvi žiadne vyššie postavenie

Ak by sme slovo „spolustarší“ naozaj chceli čítať v zmysle „rovnocenný so staršími“ tak by Peter musel zároveň poprieť aj svoju apoštolskú autoritu, lebo apoštoli s bežnými staršími určite rovnocenný neboli. Peter tu jednoducho hovorí pokorne, ale to neznamená, že tvrdí, že nemá autoritu.

Petrovi nástupcovia

Biblia nehovorí o Petrovej smrti, a tak otázku, či Peter svoju vodcovskú úlohu niektomu zveril v nej nemáme definitívne rozriešenú. Existujú však prinajmenšom tri dôvody, prečo by jeho úloha jeho smrťou nemala zaniknúť.

Pokiaľ Boh ustanovil už v prvotenej Cirkvi vodcu, nedáva zmysel, prečo by hneď v ďaľšej generácií mala táto úloha zaniknúť

Dôkazné bremeno je na tých, ktorí tvrdia, že Boh z nejakého dôvodu nechcel, aby usporiadanie prvotnej Cirkvi pokračovalo aj ďalej. Pokiaľ nemáme žiaden dôvod sa niečo takéto domnievať, dáva zmysel, aby základný model ktorý Boh Cirkvi vtlačil v nej zostal aj naďalej.

Pápežská úloha je súčasťou kameňa na ktorom Cirkev stojí

Opäť by nedávalo zmysel, prečo by táto časť mala zrazu zmiznúť po Petrovej smrti.

Správca kráľovstva v Starom Zákone nebola úloha ktorá skončila jedným človekom

Správca kráľovstva, čo je najbližšia vec ku pápežstvu zo Starého Zákona, bola taktiež prítomná po celú dobu, ako trvalo Izraelské kráľovstvo. Dáva teda zmysel, aby rovnako trvalo aj pápežstvo.

To ako a kde by mali byť Petrovi nástupcovia sa z biblie samotnej nedozvieme, na to musíme analyzovať ďalšiu históriu prvotnej Cirkvi, čo už nie je rámcom tohto článku, preto ho ukončím iba jednou pasážou od Irenea z Lyonu, čo bol učeník Polykarpa zo Smyrny, ktorý nebol učeníkom nikoho menšieho ako samotného apoštola Jána:

„veľmi veľká, veľmi starodávna a všeobecne známa cirkev, založená a zorganizovaná v Ríme dvoma najslávnejšími apoštolmi, Petrom a Pavlom … Je totiž nevyhnutné, aby každá cirkev súhlasila s touto cirkvou pre jej prvoradú autoritu. Blahoslavení apoštoli potom, keď založili a vybudovali Cirkev, odovzdali biskupský úrad do rúk Linusa. Tohto Linusa Pavol spomína v listoch Timotejovi. Jeho nástupcom bol Anacletus; a po ňom, na treťom mieste od apoštolov, bolo biskupstvo pridelené Klementovi… (pokračuje zoznamom všetkých pápežov až do Irenejovej doby)“ Proti Herézam, tretia kniha, 3:2-3 https://www.newadvent.org/fathers/0103303.htm