Spoveď

Spoveď, alebo sviatosť zmierenia je akt, pri ktorom Boh odpúšťa hriechy skrze Cirkev, konkrétne skrze na to povolaných ľudí – kňazov (v Novom Zákone sa nazývajú starší).

ARGUMENTY ZA

“Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané” Jn 20:21-23

Ježiš bol Otcom poslaný medzi iným aj odpúšťať hriechy (napr. Mk 2:5…) Teraz posiela svojich učeníkov aby robili to isté. Komu odpustia hriechy, tomu budú odpustené. Komu ich zadržia, tomu budú zadržané.

“Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!” 2 Kor 5:18-20

Veľkou chybou by bolo myslieť si, že spoveď dáva Boha na vedľajšiu koľaj. V skutočnosti celá spoveď je zameraná na zmierenie s Bohom, keď človek úprimne ľutuje. Ale svoj podiel v tomto procese majú aj osoby Ježišom poverené “službou zmierenia” “slovom zmierenia” a v kontexte sa jedná o zmierenie sa s Bohom. Tento text krásne zapadá ku textu z Jánovho evanielia. Forma služby zmierenia s Bohom ktorá bola zverená apoštolom sa síce do istej miery menila, ale podstata, že to nie je iba súkromný proces človek – Boh, ale je v tom aj spolupráca Cirkvi zostala.

„Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí! Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy! Je niekto medzi vami chorý? Nech si zavolá starších cirkvi, nech sa nad ním modlia, keď ho v Pánovom mene pomažú olejom. A modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ Jak 5:13-15

V tejto pasáži vidíme jeden konkrétny príklad toho, ako Boh sprostredkúva odpustenie hriechov skrze Cirkev. V kontexte choroby si má chorý zavolať starších, ktorí sa majú modliť. Táto modlitba má dve účinky – na vyzdravenie tela a na vyzdravenie duše skrze odpustenie hriechov.

ARGUMENTY PROTI

Iba Boh môže odpúšťať hriechy. Ježiš mohol odpúšťať hriechy pretože bol Bohom. To nie je výsada žiadneho človeka. Katolícky kňazi sa tým stavajú do pozície Boha.

Nikto netvrdí že spoveď a odpúšťanie hriechov kňazom znamená, že Boh v tomto procese už vôbec nie je potrebný. V skutočnosti nič nie je viac vzdialené od pravdy. Hriechy sú previnenia proti Bohu, a preto jediný ktorý ich môže odpustiť je Boh. Ale do tohoto procesu boli prizvaný aj apoštoli v tom zmysle že keď odpustia hriechy, aj Boh odpustí. Keď ich zadržia, aj Boh ich zadrží. Nie je to niečo čo by sme my vymysleli, je to tak ustanovené Bohom. V skutočnosti sa jedná o rovnakú situáciu, ako keď apoštoli vykonávali zázraky. Pochopiteľne, nevykonávali ich oni, vykonával ich Boh, ale apoštoli boli prostriedkom skrze ktorých sa udiali. Rovnako je to aj v prípade spovede a odpúštania hriechov.

Ako by sme mohli mať odpustené iba tie hriechy ktoré vyznáme kňazovi, keď dovtedy mnohé previnenia zabudneme? Nie je logickejšie, že Boh ktorý odpúšťa hriechy, nám odpustí vždy, keď si uvedomíme svoju chybu, ľutujeme a poprosíme ho o odpustenie?

Učenie Cirkvi je, že pri všetkých hriechoch je potrebné ľutovať a prosiť Boha o odpustenie. V tomto sa s protestantami úplne zhodujeme. Ale rozdiel je v tom, že Boh zveril Cirkvi aj službu zmierenia, ktorá je na odpustenie ťažkých hriechov. Rôzne naše malé previnenia nie sme povinný vyznať kňazovi, lebo tie sa ani všetky zapamätať nedajú, ale samozrejme, musíme ich ľutovať, a prosiť Boha o ich odpustenie rovnako ako pri ťažkých hriechoch.

V Lk 24:47 ktoré popisuje tú istú udalosť ako Jn 20:19-23 čítame “a v jeho mene [Ježišovom] sa bude všetkým národom počnúc od Jeruzalema hlásať pokánie na odpustenie hriechov” To znamená že Jn 20:23 znamená, že je to pokánie, nie nejaký akt apoštolov, ktoré odpúšta hriechy, a apoštoli majú hlásať, že kto robí pokánie, tomu budú všetky hriechy odpustené, kto nerobí pokánie, tomu budú zadržané

To je interpretácia ktorá v texte nenachádza podklad. Je pravda že bez pokánia nám hriechy nebudú odpustené. Ale Ježiš v Jn 20:21-23 špecifikuje, že sa jedná o akt ktorý budú vykonávať apoštoli – odpúšťať alebo zadržovať – v danej vete nie je žiadna spojitosť tohoto s tým že by to znamenalo len hlásanie pokánia.

Pokiaľ sa na Jn 20:23 pozrieme v originálnej gréčtine, zistíme, že vzhľadom na to, že slovesá sú vyčasované v minulom čase, správny význam tejto vety znie: „Komu odpustíte hriechy, už mu boli odpustené, komu zadržíte hriechy, už mu boli zadržané.“ Čiže apoštoli sú tu iba ohlasovatelia toho, či boli hriechy Bohom odpustené, alebo nie, oni sami do tohto procesu nijako nezasahujú.

To, že odpustenie alebo zadržanie hriechov je vyčasované v minulom čase nijako nedokazuje, že akt apoštolov (komu odpustíte / komu zadržíte) s tým nemá nič spoločné. Nedáva to jednako zmysel z logickej konštrukcie vety (ak niečo spravíte, už to bolo spravené) a taktiež keď Ježiš odpúšťal hriechy, povedal to v minulom čase „Človeče, odpúšťajú [v origináli minulý čas] sa ti hriechy“ Lk 5:20 Ak nechceme tvrdiť, že Ježišov akt nemal s odpustením hriechov nič spoločné, rovnako nemôžeme tvrdiť, že v Jn 20:23 nemá akt apoštolov s odpustením hriechov nič spoločné. Taktiež v iných veršoch v biblií máme príklady toho, že minulý čas odkazuje na skutočnosť, ktorá sa stane v súvislosti s konkrétnym činom. „Vydatá žena je zákonom viazaná k svojmu mužovi, kým je živý. Keď však muž zomrie, žena je [v origináli minulý čas] oslobodená od zákona, ktorý ju viazal ku mužovi.“ Rim 7:2 Žena je od zákona oslobodená vtedy, keď muž zomrie. „Kto však má pochybnosti, keď niečo je, je odsúdený [v origináli minulý čas], lebo to nekoná z viery“ Rim 14:23 Človek je odsúdený vtedy keď pochybuje. Vzhľadom na tieto príklady môžeme smelo prehlásiť, že veta „Komu odpustíte hriechy, budú [v origináli minulý čas] mu odpustené“ Jn 20:23 znamená, že vtedy keď spoštoli odpustia hriechy, odpustí ich aj Boh.

Jn 20:23 povedal Ježiš učeníkom. Učeníkom je každý kto nasleduje Ježiša. Takže túto “moc odpúšťať hriechy” buď vlastní každý kresťan, alebo to znamená že v skutočnosti sa jedná o ohlasovanie toho, že kto bude robiť pokánie, tomu budú odpustené hriechy.

To že skupinka ľudí ktorým Ježiš toto povedal je nazvaná “učeníci”, vonkoncom neznamená, že na každého človeka ktorý bude kedy Ježišov učeník bude platiť to isté. Pavol hovorí “zveril NÁM službu zmierenia” nehovorí “zveril všetkým službu zmierenia” Takisto Jakub spája odpustenie hriechov s modlitbou starších, nie s modlitbou ľubovoľného človeka. Takže prvotná cirkev takto tieto Ježišove slová určite nechápala.

Jak 5:16 „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého aby ste boli uzdravení.“ dokazuje, že odpúšťať hriechy môže každý kresťan, pokiaľ sa za toho druhého pomodlí.

Lenže v tesnom kontexte, ktorý je vyššie odcitovaný celý, si má daný človek zavolať starších cirkvi a tí sa nad ním majú modliť. A modlitba starších, nie modlitba hocikoho, je spojená s uzdravením tela a odpustením hriechov. V prvotnej cirkvi sa hriechy zvykli vyznávať verejne a je pochopiteľné, že Jakub vyzýval aby sa do modlitby za uzdravenie zapojili všetci. Ale toto sa mohlo diať iba v kontexte prítomnosti starších. Nie je tu teda žiaden dôkaz, že hocijaký kresťan ako jednotlivec môže svojou modlitbou, pokiaľ nie je spojená s modlitbou staršieho, niekomu odpúšťať hriechy.

Podľa biblie má človek vyznávať hriechy priamo Bohu, ktorý mu ich potom odpustí: „Bože, zmiluj sa nado mnou podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zotri moje ťažké priestupky! Dôkladne zmy zo mňa moju vinu, očisti ma od môjho hriechu!“ Ž 51:3-4 „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý; Odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ 1 Jn 1:9

Otázka nie je či máme alebo nemáme vyznávať hriechy Bohu. Katolíci plne súhlasia, že človek musí svoje hriechy vyznávať Bohu. Ide ale o to, ako presne má vyznanie prebehnúť? Pokiaľ vezmeme v úvahu biblické verše v Novom Zákone o tom, že Boh koná odpustenie hriechov skrze Cirkev, tak je jasné, že aj keď v konečnom dôsledku vyznávame svoje hriechy Bohu, a napríklad žalm 51 je krásnou ukážkou pokornej modlitby pokánia, celé toto vyznanie sa má udiať skrze službu zmierenia, ktorú Boh odovzdal starším a cez takéto vyznanie nám Boh odpustí hriechy.

V Skutkoch Apoštolov nenájdeme ani najmenšiu zmienku o tom že by niekto vykonával spoveď tak ako ju poznáme dnes – počúval niekoho hriechy a dal mu rozhrešenie

To je pravda, forma služby zmierenia sa menila. V skutkoch apoštolov nenájdeme presný popis ako služba zmierenia prebiehala, ale nenájdeme tam ani presne akým spôsobom sa ľudia kajali zo svojich hriechov. Z histórie vieme, že predtým ako bola zavedený dnešný systém spovede, hriechy sa zvykli vyznávať na verejnosti. Ale podstata, a to, že do procesu odpustenia hriechov boli zainteresovaní aj ľudia ktorým bola “zverená služba zmierenia” sa nezmenila.