Tento článok nadväzuje na článok o dôkaze existencie Boha klasického teizmu.
Keď sme dokázali, že Boh klasického teizmu existuje, vieme z toho vyvodiť ďaľšiu veľmi dôležitú skutočnosť, a to, že ak by sa Boh rozhodol dať nám nejaké informácie (inak povedané, Božie zjavenie), boli by sme povinní tieto informácie zobrať ako pravdivé. V katolíckej teológií je práve uznanie toho čo Boh zjavil ako pravdivé nazývané „vierou“.
„Keďže ľudia sú úplne závislí od Boha ako svojho stvoriteľa a pána a stvorený rozum je úplne podriadený nestvorenej pravde, sme povinní podriadiť sa Bohu, ktorý nám zjavuje svoju vôľu, a to prostredníctvom viery, ktorá zahŕňa úplnú poslušnosť intelektu a vôle.“ Prvý Vatikánsky koncil, tretie sedenie
„Boh nie je človek, aby klamal“ Nm 23:9
Ak by sa ale Boh zjavil, ako by sme to mohli rozpoznať? Veci ktoré poukazujú na to, že nejaké zjavenie je skutočne od Boha sa nazývajú motívy dôveryhodnosti. Najdôležitejšie motívy dôveryhodnosti sú zázraky a proroctvá. Zázraky sú totiž z definície javy ktoré jednoznačne poukazujú na to, že boli spravené Bohom a ktoré presahujú podstatu stvorených vecí, teda nemôžu byť nimi spôsobené, a keďže vieme, že Boh je všemohúci, tak ich najlepšie vysvetlenie je, že ich naozaj spravil Boh. A keďže stvorené veci necestujú v čase, presné proroctvá opäť môžu pochádzať iba od Boha, nakoľko ten je vševediaci, a nad časom, teda naraz v tomto okamžiku vidí všetko čo sa z našeho pohľadu ešte len udeje v budúcnosti.
Kresťanstvo tvrdí, že plnosť Božieho zjavenia prišla skrze Ježiša Krista. Ježiš počas svojho pozemského pôsobenia spravil mnoho zázrakov, a výslovne na ne poukazoval ako motív dôveryhodnosti vďaka ktorému by jeho zjaveniu mali ľudia veriť: „Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, aj keď neveríte mne, verte tým skutkom, aby ste spoznali a vedeli, že Otec je vo mne a ja v Otcovi.“ Jn 10:37-38 Najväčším zázrakom bolo jeho zmŕtvychvstanie. Ježiš taktiež vyslovil viaceré pravdivé proroctvá, napríklad o svojom umučení, zmŕtvychvstaní, zničení Jeruzalemského chrámu atď. Na tejto stránke bližšie dokazujem iba Ježišovo zmŕtvychvstanie, nakoľko sa jedná o ten najcentrálnejší motív dôveryhodnosti na ktorom stojí celé kresťansto.
Ak Ježiš skutočne vstal z mŕtvych, je najrozumnejší záver, že Ježiš nám skutočne odovzdal pravé Božie zjavenie. Sme teda povinný zobrať to čo nám povedal vážne. Treba však povedať, že aj keď motívy dôveryhodnosti ukazujú, že najrozumnejšie je uveriť Ježišovi, nie sú to dôkazy v absolútnom slova zmysle a nemôžu človeka donútiť veriť. Človek sa stále môže rozhodnúť Ježiša odmietnuť. Skutočné plné uverenie Bohu je možné iba vďaka Božej milosti, teda Božiemu nezaslúženému daru nám udelenému. Avšak Boh nám túto milosť dáva, my ju musíme iba prijať.
Ježiš zveril uchovávanie Božieho zjavenia v dejinách svojej Cirkvi, o čom si môžete bližšie prečítať v článku Učiteľský úrad Cirkvi.
ARGUMENTY PROTI
Zázraky zo svojej definície porušujú prirodzený poriadok prírody. Prirodzený poriadok prírody sa porušiť nedá. Preto sú zázraky nemožné.Tvrdenie, že prirodzený poriadok prírody sa porušiť nedá nie je dokázateľný. Ak existuje Boh klasického teizmu, tak všetko čo existuje, existuje iba preto, že to on chce, a to ako poriadok, tak aj zázrak. Preto zázrak nenarušuje prírodný poriadok, ale naopak, prevyšuje ho, lebo pochádza z toho istého zdroja ako poriadok samotný. A keďže je minimálne mysliteľné, že by príroda mohla fungovať inak než funguje, nie je to absolútna nemožnosť. A z toho dôvodu ak dokážeme, že existuje všemohúce bytie, dokážeme aj možnosť existencie zázrakov.
Ak aj zázraky existujú, nie je možné ich rozpoznať. Zo základnej empirickej skúsenosti totiž vieme, že prakticky stále sa príroda chová podľa svojho poriadku. Preto ak by sa výnimočne aj zdalo, že príroda sa nechová podľa poriadku, tak prevažná empirická skúsenosť vždy bude omnoho silnejším dôkazom toho, že sme len niečo nepochopili a príroda sa v skutočnosti zachovala presne podľa toho, ako sa chová vždy, bez Božieho zásahu. Teda ak by aj zázrak existoval, nikdy by nebolo rozumné ho prijať ako vysvetlenie.Empirická skúsenosť je zo svojej podstaty vždy rovnako silným argumentom, to či niečo vidíme raz, alebo stokrát pravdivosť danej veci nezväčšuje. Ak niečo empiricky vnímame, a potom empiricky vnímame niečo iné, nie je možné aby sme jednou skúsenosťou popierali realitu tej druhej. Teda ak empiricky vnímame niečo čo je výnimka z bežného poriadku prírody, teda čo môže byť aj zázrak, je to úplne rovnako dôveryhodné ako keď bežne vnímame poriadok prírody. Predpoklad, že prevažná empirická skúsenosť prevažuje argumenty pre zázraky teda neplatí.
A taktiež ak existuje slobodná vôľa, tak potom je možné aby sa niektoré udalosti stali iba raz a boli nezopakovateľné. Agent so slobodnou vôľou totiž nemá žiadnu nutnosť opakovať svoje rozhodnutie. Vyššie uvedený protiargument tvrdí, že bežná skúsenosť môže prevalcovať jednorázovú skúsenosť. Ak by sme to prijali, tak potom musíme poprieť, že je možné mať vedomosť o akomkoľvek rozhodnutí ktoré vyplýva zo slobodnej vôle, keďže empiricky sa jednorázové rozhodnutia tiež javia ako výnimka z bežného poriadku, ktoré nie sú zopakovateľné, teda nemôžu byť dokázané „bežnou skúsenosťou“. My ale máme vedomosť o našich jednorázových rozhodnutiach. Preto je tento základný predpoklad argumentu nepravdivý. Zázraky sú taktiež spravené Božou slobodnou vôľou, a tak by nás nemalo prekvapiť, že sú zo svojej podstaty „jednorázové“.
Čím ďalej, tým viac vieme o tom ako príroda funguje. Javy ktoré sa predtým javili ako nevysvetliteľné sa ukazujú ako úplne prirodzene vysvetliteľné. Raz takto budeme vedieť všetko, a zistí sa, že žiaden zázrak nebol skutočným zázrakom, ale mal prirodzené vysvetlenie. Preto je racionálnejšie povedať: "raz budeme vedieť ako sa to stalo bez odvolania sa na Boha"Tvrdenia musia byť podložené pozitívnym dôkazom. Nikdy nemôžeme naše závery zakladať na „vedomostiach“ o ktorých nemáme žiaden dôkaz, a vieme si ich predstaviť iba hypoteticky. V prípade zázrakov sa jedná o udalosti ktoré aktuálne nevieme prirodzene vysvetliť a preto jediná logická pozícia je, že dokiaľ prirodzené vysvetlenie nie je známe, musíme predpokladať, že neexistuje.
Zázraky sú vždy argumentačným faulom "Boh medzier", teda "niečo neviem, preto to spravil Boh"Za zázrak je možné považovať iba jav, ktorý zo svojej podstaty ukazuje na Boha. Preto zázrak nie je o tom, že nevieme čo to spravilo, ale že zo svojej podstaty zázrak tvrdí, že ho spravil Boh. Preto ak nemáme žiadne alternatívne vysvetlenie, jediný racionálny záver je, že na základe aktuálnych vedomostí je isté, že tento jav spravil práve Boh.
Zázraky nemôžu byť dobrý motív dôveryhodnosti, lebo ich používajú ako dôkaz všetky náboženstvá. Keďže všetky náboženstvá nie sú pravdivé, nakoľko si vzájomne protirečia, znamená to, že zázraky sú falošný motív dôveryhodnosti.Treba si uvedomiť, že toto nie je argument proti zázrakom, ale argument proti možnosti rozpoznania zázrakov. Je to teda v skutočnosti iba klasická situácia, kedy sa musíme rozhodnúť medzi viacerými stranami ktoré argumentujú logickými argumentami. Riešením je porovnať celkovú argumentačnú silu medzi všetkými stranami, a držať sa tej ktorá má najsilnejšie argumenty. Pokiaľ teda viaceré náboženstvá používajú zázraky ako motív dôveryhodnosti, musíme porovnať aké silné sú argumenty pre pravdivosť zázrakov a tá strana ktorá má silnejšie argumenty v dôveryhodnosti vyhráva, aj pokiaľ má druhá strana tiež istú argumentačnú silu.
Okrem toho treba zvážiť, že nie všetky zázraky zo svojej podstaty ukazujú na pravdivosť daného náboženstva. Napríklad Boh niekoho môže uzdraviť len aby mu ukázal jeho dobrotu voči nemu, bez implikácie že jeho náboženské presvedčenie musí byť pravdivé. Avšak Ježišove zázraky do takejto kategórie rozhodne nepatria, nakoľko Ježiš ich rozhodne prezentoval ako motív dôveryhodnosti.
Zázraky nemôžu byť dobrý motív dôveryhodnosti, lebo ich môžu robiť aj démoni.Démoni z definície nemôžu robiť zázraky, nakoľko zázraky sú javy ktoré presahujú možnosti podstaty vecí, a démoni sú obmedzené stvorenia ktoré preto dokážu robiť iba veci ktoré im ich obmedzená podstata umožňuje. Ak chceme tvrdiť, že nejaký jav bol spôsobený démonmi, potrebujeme pozitívny dôkaz, že démoni sú schopní niečo také spraviť, a že v tomto konkrétnom prípade to aj spravili. Ak však nejaký jav výslovne tvrdí, že bol spravený Bohom, tak prvá možnosť ktorú musíme zvážiť je že bol naozaj spravený Bohom. Ak tu nie je nič, čo by tomuto tvrdeniu protirečilo, najrozumnejší záver je, že daný jav bol skutočne spravený Bohom, a nemáme právo predpokladať, že to spravili démoni. Iba ak by vysvetlenie Bohom nejako zlyhalo, mohli by sme otvoriť premýšľanie iným alternatívam, ako je spravenie javu démonmi.
Proroctvá nie sú dobrý motív dôveryhodnosti, nakoľko akékoľvek proroctvo môže byť len dobrá predikcia, alebo jednoducho náhodne uhádnutá predpoveď.Je pravda, že na rozdiel od zázrakov, kde môžeme dôjsť až ku morálnej istote, že tento jav bol spôsobený Bohom (= racionálne všetko smeruje ku tomuto záveru a nevidíme proti nemu žiadne námietky, aj keď vždy musíme ponechať hypotetickú možnosť, že to možno spôsobilo aj niečo iné) sa pri proroctvách toto povedať nedá, nakoľko tu si vždy vieme predstaviť aj prirodzené vysvetlenie. To však nedokazuje, že proroctvo nemôže byť použité ako motív dôveryhodnosti. Jeho sila nie je na úrovni morálnej istoty, ale najpravdepodobnejšieho vysvetlenia. Pokiaľ vidíme, že nejaká predikcia je extrémne málo pravdepodobná, tak vysvetlenie, že sa jedná o pravé proroctvo od Boha sa stane tým najrozumnejším záverom, čiže dobrým motívom dôveryhodnosti.
Ak by sa Boh skutočne niekedy zjavil, tak by sme o tomto zjavení vedeli všetci, neexistovali by ľudia ktorí by bolo ochotní Božie zjavenie prijať, ale Boh sa im ešte nezjavil. A ak by Boh toto zjavenie pred ľuďmi skryl, tak by nebol dobrý, teda nebol by to kresťanský Boh.Všetci ľudia od Boha dostali „všeobecné zjavenie“, teda možnosť vnímať stvorené veci. Z akýchkoľvek stvorených vecí sa totiž dá dospieť ku záveru, že Boh existuje (ako bolo dokázané v predchádzajúcom článku). Ak by sa Boh rozhodol zjaviť nám niečo viac, z jeho strany sa jedná o dar ktorý nám dáva, nie povinnosť. Nemôžeme teda tvrdiť v absolútnom zmysle slova, že Boh by toto zjavenie určite hneď dal všetkým ktorí sú ochotní ho prijať. A taktiež dar nie je morálne vynútiteľný. To, že darujete rozličné veci rozličným ľuďom vás nerobí zlými. Preto to, že podľa kresťanstva Boh dal dar špecifického Božieho zjavenia iba niektorým neznamená, že by nebol dobrý. Preto kresťanské tvrdenie o Bohu je v plnom súlade s tým čo vidíme – že nie všetci ľudia sa tu na zemi počas svojho života dozvedia o plnom obsahu Božieho zjavenia. Samotné poukázanie na istú „skrytosť“ Božieho zjavenia nedokazuje, že takéto zjavenie nie je pravdivé.
Napokon pre úplnosť treba dodať, že kresťanské zjavenie tvrdí, že Boh bude každého súdiť podľa toho koľko mu bolo dané. Teda napríklad ak niekto o kresťanstve nikdy nepočul a všetko čo mal k dispozícií bolo všeobecné zjavenie, bude to mať zohľadnené.
Ak by sa nám Boh chcel zjaviť, tak by nestvoril taký obrovský vesmír. Vzhľadom na vesmír nič neznamenáme, sme len malé škvrnky, teda je veľmi málo pravdepodobné, že by sa o nás Boh zaujímal.Pokiaľ existuje Boh klasického teizmu, tak absolútne všetko čo existuje, od tých najmenších vecí až ku obrovskému vesmíru, tu môže byť iba vďaka tomu, že to aktívne chce. Je teda isté, že Boh o nás vie, a že chce aby sme existovali. Je preto čisto na ňom, či nám chce odovzdať nejaké zjavenie, alebo nie. Množstvo a veľkosť iných stvorených vecí s tým nemá vôbec žiadnu spojitosť.
Kresťanstvo nemôže byť Božím zjavením, nakoľko podľa kresťanstva je Boh dobrý, a dobrý Boh by nevytvoril / netoleroval svet so zlom. V našom svete vidíme veľa zla. Preto kresťanské zjavenie nemôže byť pravdivé.Existuje jediný prípad kedy niekto môže byť morálne dobrý a napriek tomu tolerovať existenciu zla. Je to prípad, ak táto existencia zla umožní existenciu ešte väčšieho dobra. (pozor, to neznamená, že môžeme aktívne robiť zlo, aby z neho vzišlo dobro, tu hovoríme o pasívnom tolerovaní zla) Pokiaľ totiž existencia zla umožňuje existenciu ešte väčšieho dobra, zničenie takéhoto zla by v skutočnosti samo o sebe bolo morálne zlé. Môžeme to priblížiť na tomto príklade: Používanie elektriny vedie ku vzniku istého zla, napríklad ľudia môžu byť elektrinou ranení alebo usmrtení. Avšak elektrina umožňuje aj fungovanie obrovského množstva zariadení ktoré sa využívajú na dobré veci. Preto je morálne v poriadku, že tolerujeme používanie elektriny, aj keď toto používanie vedie ku istému zlu.
Vieme teda dôjsť ku záveru, že existencia nášho sveta so zlom ktoré v ňom pozorujeme, a existencia dobrého Boha nie sú v absolútnom rozpore. Ak Boh zlo na našom svete toleruje preto, aby z neho vzišlo väčšie dobro, môže byť stále morálne dobrý. A vieme si taktiež predstaviť viaceré dôvody, prečo Boh môže zlo tolerovať, ako napríklad:
1) Slobodná vôľa. Existencia slobodnej vôle nám umožňuje aby sme robili skutočné dobro, a aby sme mohli prejavovať skutočnú lásku. Toto je samo o sebe veľkým dobrom, preto môže byť slobodná vôľa tolerovaná, aj napriek tomu, že aby bola skutočne slobodná, musí rešpektovať aj možnosť vybrať si konanie zla.
„Nehovor: „Pán spôsobil moje odpadnutie, lebo on nespôsobí, čo znenávidel.“ Nehovor: „On ma zviedol, lebo on nepotrebuje hriešneho človeka.“ Pán nenávidí každú ohavnosť. Milá nie je ani tým, čo sa ho boja. On na začiatku stvoril človeka a dal mu slobodu rozhodovať sa. Ak budeš chcieť, budeš zachovávať prikázania a budeš konať verne podľa dobrej vôle. Pán ti predložil oheň i vodu: vystrieš ruku za tým, čo budeš chcieť. Pred človekom je život i smrť a bude mu dané to, pre čo sa rozhodne. Lebo Pánova múdrosť je nesmierna: on je mocný vo svojej vláde a všetko vidí. Jeho oči hľadia na tých, čo sa ho boja. On pozná každý čin človeka. Nikomu neprikázal, aby bol bezbožný, a nikomu nedal povolenie hrešiť.“ Sir 15:11-20
2) Výchova. Zlé udalosti môžu mať na nás výchovný charakter, ktorý je sám o sebe dobrom.
„A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa karhá, lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne?“ Hebr 12:5-7
3) Spravodlivý trest. Potrestanie, aj keď samo o sebe môže vyzerať ako zlo, prináša väčšie dobro spravodlivej odplaty.
„Boh odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, ktorí sa vytrvalosťou v dobrom konaní usilujú o slávu, česť a nepominuteľnosť, ale hnevom a rozhorčením tým, ktorí zo sebectva neposlúchajú pravdu a oddávajú sa neprávosti.“ Rim 2:6-8
To samozrejme neznamená, že vieme dokonale vysvetliť všetky zlé situácie ktoré kedy nastali. Ale vieme pochopiť, že Boh ich všetky mohol dopustiť kvôli väčšiemu dobru, a teda môže byť absolútne dobrý, tak ako hovorí kresťanstvo. Ak teda existujú dostatočne presvedčivé motívy dôveryhodnosti, že Boh nám skutočne o sebe zjavil, že je dobrý, existencia zla nepredstavuje dostatočný argument proti.
Napokon tu uvediem ešte dva argumenty, ktoré poukazujú na to, že záver „Boh je dobrý“ je sám o sebe logický. V prvom rade, na našom svete existuje aj dobro. Či už vôbec to, že existujeme, alebo krása vecí okolo nás, alebo aj možnosť robiť dobro. Toto všetko ukazuje, že zo samotného stvorenia vôbec nemôžeme povedať, že „Boh je zlý“ je tá pravdepodobnejšia možnosť. A po druhé, vieme, že na tomto svete nebudeme nekonečne dlho. Teda nech nás postihne aj čokoľvek zlé, nebudeme to znášať večne. Množstvo zla s ktorým sa stretneme nie je absolútne. A podľa Božieho zjavenia v kresťanstve Boh má s nami väčší plán, v ktorom v konečnom dôsledku množstvo dobra neporovnateľne prevýši množstvo zla.
„Usudzujem totiž, že utrpenia terajšieho času sa nedajú ani porovnať s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť.“ Rim 8:18
Toto nám teda priamo ukazuje, že Boh je k nám skutočne dobrý, a nie je to len nejaký teoretický opis. Preto existencia zla na našom svete nevyvracia to, že Boh je dobrý.