Tento článok nadväzuje na článok o dôkaze existencie Boha klasického teizmu.
Keď sme dokázali, že Boh klasického teizmu existuje, vieme z toho vyvodiť ďaľšiu veľmi dôležitú skutočnosť, a to, že ak by sa Boh rozhodol dať nám nejaké informácie (inak povedané, Božie zjavenie), boli by sme povinní tieto informácie prijať ako pravdivé a aj podľa nich žiť. V katolíckej teológií je práve takéto uznanie toho čo Boh zjavil ako pravdivé nazývané „vierou“.
„Keďže ľudia sú úplne závislí od Boha ako svojho stvoriteľa a pána a stvorený rozum je úplne podriadený nestvorenej pravde, sme povinní podriadiť sa Bohu, ktorý nám zjavuje svoju vôľu, a to prostredníctvom viery, ktorá zahŕňa úplnú poslušnosť intelektu a vôle.“ Prvý Vatikánsky koncil, tretie sedenie
„Boh nie je človek, aby klamal“ Nm 23:9
Ak by sa ale Boh zjavil, ako by sme to mohli rozpoznať? Veci ktoré poukazujú na to, že nejaké zjavenie je skutočne od Boha sa nazývajú motívy dôveryhodnosti. Najdôležitejšie motívy dôveryhodnosti sú zázraky a proroctvá.
Zázraky sú totiž z definície javy ktoré jednoznačne poukazujú na to, že boli spravené Bohom a ktoré presahujú podstatu stvorených vecí, teda nemôžu byť nimi spôsobené, a keďže vieme, že Boh je všemohúci, tak ich najlepšie vysvetlenie je, že ich naozaj spravil Boh.
A keďže stvorené veci necestujú v čase, presné proroctvá opäť môžu pochádzať iba od Boha, nakoľko ten je vševediaci, a nad časom, teda naraz v tomto okamžiku vidí všetko čo sa z nášho pohľadu ešte len udeje v budúcnosti.
Kresťanstvo tvrdí, že plnosť Božieho zjavenia prišla skrze Ježiša Krista. Ježiš počas svojho pozemského pôsobenia spravil mnoho zázrakov, a výslovne na ne poukazoval ako motív dôveryhodnosti vďaka ktorému by jeho zjaveniu mali ľudia veriť: „Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, aj keď neveríte mne, verte tým skutkom, aby ste spoznali a vedeli, že Otec je vo mne a ja v Otcovi.“ Jn 10:37-38 Najväčším zázrakom bolo jeho zmŕtvychvstanie. Ježiš taktiež vyslovil viaceré pravdivé proroctvá, napríklad o svojom umučení, zmŕtvychvstaní, zničení Jeruzalemského chrámu atď. Na tejto stránke bližšie dokazujem iba Ježišovo zmŕtvychvstanie, nakoľko sa jedná o ten najcentrálnejší motív dôveryhodnosti na ktorom stojí celé kresťansto.
Ak Ježiš skutočne vstal z mŕtvych, je najrozumnejší záver, že Ježiš nám skutočne odovzdal pravé Božie zjavenie. Sme teda povinný zobrať to čo nám povedal vážne. Treba však povedať, že aj keď motívy dôveryhodnosti ukazujú, že najrozumnejšie je uveriť Ježišovi, nie sú to dôkazy v absolútnom slova zmysle a nemôžu človeka donútiť veriť. Človek sa stále môže rozhodnúť Ježiša odmietnuť. Skutočné plné uverenie Bohu je možné iba vďaka Božej milosti, teda Božiemu nezaslúženému daru ktorý nám Boh udelí. Avšak Boh nám túto milosť dáva, my ju musíme iba prijať.
Poslednou otázkou na ceste ku viere je už teda len že čomu konkrétne máme veriť? Aká verzia kresťanstva je pravdivá? A to rozoberám v článku Dôkaz pravdivosti katolicizmu.
ARGUMENTY PROTI
Zázraky zo svojej definície porušujú prirodzený poriadok prírody. Prirodzený poriadok prírody sa porušiť nedá. Preto sú zázraky nemožné.Tvrdenie, že prirodzený poriadok prírody sa porušiť nedá nie je dokázateľný. Ak existuje Boh klasického teizmu, tak všetko čo existuje, existuje iba preto, že to on chce, a to ako poriadok, tak aj zázrak. Preto zázrak nenarušuje prírodný poriadok, ale naopak, prevyšuje ho, lebo pochádza z toho istého zdroja ako poriadok samotný. A keďže je minimálne mysliteľné, že by príroda mohla fungovať inak než funguje, nie je to absolútna nemožnosť. A z toho dôvodu ak dokážeme, že existuje všemohúce bytie, dokážeme aj možnosť existencie zázrakov.
Ak aj zázraky existujú, nie je možné ich rozpoznať. Zo základnej empirickej skúsenosti totiž vieme, že prakticky stále sa príroda chová podľa svojho poriadku. Preto ak by sa výnimočne aj zdalo, že príroda sa nechová podľa poriadku, tak prevažná empirická skúsenosť vždy bude omnoho silnejším dôkazom toho, že sme len niečo nepochopili a príroda sa v skutočnosti zachovala presne podľa toho, ako sa chová vždy, bez Božieho zásahu. Teda ak by aj zázrak existoval, nikdy by nebolo rozumné ho prijať ako vysvetlenie.Empirická skúsenosť je zo svojej podstaty vždy rovnako silným argumentom, to či niečo vidíme raz, alebo stokrát pravdivosť danej veci nezväčšuje. Ak niečo empiricky vnímame, a potom empiricky vnímame niečo iné, nie je možné aby sme jednou skúsenosťou popierali realitu tej druhej. Teda ak empiricky vnímame niečo čo je výnimka z bežného poriadku prírody, teda čo môže byť aj zázrak, je to úplne rovnako dôveryhodné ako keď bežne vnímame poriadok prírody. Predpoklad, že prevažná empirická skúsenosť prevažuje argumenty pre zázraky teda neplatí.
A taktiež ak existuje slobodná vôľa, tak potom je možné aby sa niektoré udalosti stali iba raz a boli nezopakovateľné. Agent so slobodnou vôľou totiž nemá žiadnu nutnosť opakovať svoje rozhodnutie. Vyššie uvedený protiargument tvrdí, že bežná skúsenosť môže prevalcovať jednorázovú skúsenosť. Ak by sme to prijali, tak potom musíme poprieť, že je možné mať vedomosť o akomkoľvek rozhodnutí ktoré vyplýva zo slobodnej vôle, keďže empiricky sa jednorázové rozhodnutia tiež javia ako výnimka z bežného poriadku, ktoré nie sú zopakovateľné, teda nemôžu byť dokázané „bežnou skúsenosťou“. My ale máme vedomosť o našich jednorázových rozhodnutiach. Preto je tento základný predpoklad argumentu nepravdivý. Zázraky sú taktiež spravené Božou slobodnou vôľou, a tak by nás nemalo prekvapiť, že sú zo svojej podstaty „jednorázové“.
Čím ďalej, tým viac vieme o tom ako príroda funguje. Javy ktoré sa predtým javili ako nevysvetliteľné sa ukazujú ako úplne prirodzene vysvetliteľné. Raz takto budeme vedieť všetko, a zistí sa, že žiaden zázrak nebol skutočným zázrakom, ale mal prirodzené vysvetlenie. Preto je racionálnejšie povedať: "raz budeme vedieť ako sa to stalo bez odvolania sa na Boha"Tvrdenia musia byť podložené pozitívnym dôkazom. Nikdy nemôžeme naše závery zakladať na „vedomostiach“ o ktorých nemáme žiaden dôkaz, a vieme si ich predstaviť iba hypoteticky. V prípade zázrakov sa jedná o udalosti ktoré aktuálne nevieme prirodzene vysvetliť a preto jediná logická pozícia je, že dokiaľ prirodzené vysvetlenie nie je známe, musíme predpokladať, že neexistuje. Keďže ale zázraky zároveň zo svojej podstaty tvrdia, že ich vykonal Boh, keď to spojíme s tým, že nevidíme nič iné čo by ich mohlo vykonať, záver, že je za nimi skutočne Boh je najracionálnejší.
Zázraky sú vždy argumentačným faulom "Boh medzier", teda "niečo neviem, preto to spravil Boh"Za zázrak je možné považovať iba jav, ktorý zo svojej podstaty tvrdí že ho spravil Boh. Zázrak nie je o tom, že nevieme čo to spravilo, preto ho spravil Boh, ale že zázrak tvrdí, že ho spravil Boh, a preto je legitímne vysvetlenie, že ho spravil Boh.
Zázraky nemôžu byť dobrý motív dôveryhodnosti, lebo ich používajú ako dôkaz všetky náboženstvá. Keďže všetky náboženstvá nie sú pravdivé, nakoľko si vzájomne protirečia, znamená to, že zázraky sú zlý motív dôveryhodnosti.To, že viaceré náboženstvá poukazujú na zázraky ešte neznamená, že zázraky by boli nefunkčný argument, znamená to iba, že nie je možné, aby sa vždy jednalo o pravé zázraky.
To znamená, že v skutočnosti sme vzhľadom na zázraky v bežnej situácií, kedy sa musíme rozhodnúť medzi viacerými stranami ktoré argumentujú logickými argumentami. Riešením je porovnať ako silné sú argumenty všetkých strán, a držať sa tej ktorá má najsilnejšie argumenty. Pokiaľ teda viaceré náboženstvá používajú zázraky ako motív dôveryhodnosti, musíme porovnať aké silné sú argumenty pre pravdivosť zázrakov a tá strana ktorá má silnejšie argumenty v dôveryhodnosti vyhráva, aj pokiaľ má druhá strana tiež istú argumentačnú silu.
Okrem toho treba zvážiť, že nie všetky zázraky zo svojej podstaty ukazujú na pravdivosť daného náboženstva. Napríklad Boh niekoho môže uzdraviť len aby mu ukázal jeho dobrotu voči nemu, bez implikácie že jeho náboženské presvedčenie musí byť pravdivé. Avšak Ježišove zázraky do takejto kategórie rozhodne nepatria, nakoľko Ježiš ich rozhodne prezentoval ako motív dôveryhodnosti.
Zázraky nemôžu byť dobrý motív dôveryhodnosti, lebo ich môžu robiť aj démoni.Démoni z definície nemôžu robiť pravé zázraky, nakoľko zázraky sú javy ktoré presahujú možnosti podstaty vecí, a démoni sú obmedzené stvorenia ktoré preto dokážu robiť iba veci ktoré im ich obmedzená podstata umožňuje.
Ak chceme tvrdiť, že nejaký jav bol spôsobený démonmi, potrebujeme pozitívny dôkaz, že démoni sú schopní niečo také spraviť, a že v tomto konkrétnom prípade to aj spravili. Ak však nejaký jav výslovne tvrdí, že bol spravený Bohom, tak prvá možnosť ktorú musíme zvážiť je, že bol naozaj spravený Bohom. A ak tu nie je nič, čo by tomu protirečilo, najrozumnejší záver je, že daný jav bol skutočne spravený Bohom, a nemáme právo predpokladať, že to spravili démoni.
Iba ak by vysvetlenie javu Bohom nejako zlyhalo, mohli by sme začať premýšľať nad inými alternatívami, ako napríklad že by za ním mohli byť démoni.
Proroctvá nie sú dobrý motív dôveryhodnosti, nakoľko akékoľvek proroctvo môže byť len dobrá predikcia, alebo jednoducho náhodne uhádnutá predpoveď.Je pravda, že na rozdiel od zázrakov, kde môžeme dôjsť až ku morálnej istote, že tento jav bol spôsobený Bohom (= racionálne všetko smeruje ku tomuto záveru a nevidíme proti nemu žiadne námietky, aj keď vždy musíme ponechať hypotetickú možnosť, že to možno spôsobilo aj niečo iné) sa pri proroctvách toto povedať nedá, nakoľko tu si vždy vieme predstaviť aj toto prirodzené vysvetlenie. To však nedokazuje, že proroctvo nemôže byť použité ako motív dôveryhodnosti. Jeho sila nie je na úrovni morálnej istoty, ale najpravdepodobnejšieho vysvetlenia. Pokiaľ vidíme, že nejaká predikcia je extrémne málo pravdepodobná, tak vysvetlenie, že sa jedná o pravé proroctvo od Boha sa stane tým najrozumnejším záverom, čiže dobrým motívom dôveryhodnosti.
Ak by sa Boh skutočne niekedy zjavil, tak by sme o tomto zjavení vedeli všetci, neexistovali by ľudia ktorí by bolo ochotní Božie zjavenie prijať, ale Boh sa im ešte nezjavil. A ak by Boh toto zjavenie pred ľuďmi skryl, tak by nebol dobrý, teda nebol by to kresťanský Boh.Predpoklad, že ak by sa Boh niekedy zjavil, tak by o tom museli vedieť všetci nie je dokázateľný. Akékoľvek zjavenie od Boha je od neho dar pre nás a ako taký je to jeho čisto slobodné rozhodnutie, nie povinnosť. To, že sa Boh rozhodol, že nedá všetkým ľuďom o sebe úplne rovnaké vedomosti je úplne konzistentné s tým ako kresťanstvo Boha prezentuje, a nijako neznamená, že by bol Boh „zlý“.
A napokon, všetci ľudia od Boha dostali minimálne všeobecné zjavenie, teda možnosť vnímať stvorené veci, z ktorých je možné dospieť aspoň ku existencií Boha a základnej morálnej povinnosti. Preto sa nikto nemôže vyhovárať na to, že by pred ním bol Boh skrytý v absolútnom zmysle slova.
Napokon pre úplnosť treba dodať, že kresťanské zjavenie tvrdí, že Boh bude každého súdiť podľa toho koľko mu bolo dané. Teda napríklad ak niekto o kresťanstve nikdy nepočul a všetko čo mal k dispozícií bolo všeobecné zjavenie, bude to mať zohľadnené.
Ak by sa nám Boh chcel zjaviť, tak by nestvoril taký obrovský vesmír. Vzhľadom na vesmír nič neznamenáme, sme len malé škvrnky, teda je veľmi málo pravdepodobné, že by sa o nás Boh zaujímal.Pokiaľ existuje Boh klasického teizmu, tak absolútne všetko čo existuje, od tých najmenších vecí až ku obrovskému vesmíru, tu môže byť iba vďaka tomu, že to aktívne chce. Je teda isté, že Boh o nás vie, a že chce aby sme existovali. Je preto čisto na ňom, či nám chce odovzdať nejaké zjavenie, alebo nie. Množstvo a veľkosť iných stvorených vecí s tým nemá vôbec žiadnu spojitosť.
Kresťanstvo nemôže byť Božím zjavením, nakoľko podľa kresťanstva je Boh dobrý, a dobrý Boh by nevytvoril / netoleroval svet so zlom. V našom svete vidíme veľa zla. Preto kresťanské zjavenie nemôže byť pravdivé.Pri probléme zla je mimoriadne dôležité začať s tým, že uchopíme skutočné jadro problému. Podľa kresťanstva Boh v budúcnosti pretvorí náš svet na úplne dokonalú verziu bez zla:
„Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, pripravené ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha. Od trónu som počul mohutný hlas: „Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ Zjv 21:1-4
Teda správna otázka nie je „Prečo Boh nezničí zlo?“, pretože on ho podľa kresťanstva zničí. Správna otázka je „Prečo Boh aktuálne ešte toleruje zlo?“
A existuje jediný prípad kedy niekto môže byť morálne dobrý a napriek tomu tolerovať existenciu zla. Je to prípad, ak táto existencia zla umožní existenciu ešte väčšieho dobra. (pozor, to neznamená, že môžeme aktívne robiť zlo, aby z neho vzišlo dobro, tu hovoríme o pasívnom tolerovaní zla) Pokiaľ totiž existencia zla umožňuje existenciu ešte väčšieho dobra, zničenie takéhoto zla by v skutočnosti samo o sebe bolo zlé. Môžeme to priblížiť na tomto príklade: Používanie elektriny vedie ku vzniku istého zla, napríklad ľudia môžu byť elektrinou ranení alebo usmrtení. Avšak elektrina umožňuje aj fungovanie obrovského množstva zariadení ktoré sa využívajú na dobré veci. Preto je morálne v poriadku, že tolerujeme používanie elektriny, aj keď toto používanie vedie ku istému zlu.
Vieme teda dôjsť ku záveru, že existencia nášho sveta so zlom ktoré v ňom pozorujeme, a existencia dobrého Boha nie sú v absolútnom rozpore. Ak Boh zlo na našom svete toleruje preto, aby z neho vzišlo väčšie dobro, môže byť stále morálne dobrý. A vieme si taktiež predstaviť viaceré dôvody, prečo Boh môže zlo tolerovať, ako napríklad:
1) Slobodná vôľa. Existencia slobodnej vôle nám umožňuje aby sme robili skutočné dobro, a aby sme mohli prejavovať skutočnú lásku. Toto je samo o sebe veľkým dobrom, preto môže byť slobodná vôľa tolerovaná, aj napriek tomu, že aby bola skutočne slobodná, musí rešpektovať aj možnosť vybrať si konanie zla.
„Nehovor: „Pán spôsobil moje odpadnutie, lebo on nespôsobí, čo znenávidel.“ Nehovor: „On ma zviedol, lebo on nepotrebuje hriešneho človeka.“ Pán nenávidí každú ohavnosť. Milá nie je ani tým, čo sa ho boja. On na začiatku stvoril človeka a dal mu slobodu rozhodovať sa. Ak budeš chcieť, budeš zachovávať prikázania a budeš konať verne podľa dobrej vôle. Pán ti predložil oheň i vodu: vystrieš ruku za tým, čo budeš chcieť. Pred človekom je život i smrť a bude mu dané to, pre čo sa rozhodne. Lebo Pánova múdrosť je nesmierna: on je mocný vo svojej vláde a všetko vidí. Jeho oči hľadia na tých, čo sa ho boja. On pozná každý čin človeka. Nikomu neprikázal, aby bol bezbožný, a nikomu nedal povolenie hrešiť.“ Sir 15:11-20
2) Výchova. Zlé udalosti nás môžu vychovávať, čo je samo o sebe dobro.
„A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa karhá, lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne?“ Hebr 12:5-7
3) Spravodlivý trest. Potrestanie, aj keď samo o sebe môže vyzerať ako zlo, prináša väčšie dobro spravodlivej odplaty.
„Boh odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, ktorí sa vytrvalosťou v dobrom konaní usilujú o slávu, česť a nepominuteľnosť, ale hnevom a rozhorčením tým, ktorí zo sebectva neposlúchajú pravdu a oddávajú sa neprávosti.“ Rim 2:6-8
To samozrejme neznamená, že vieme dokonale vysvetliť všetky zlé situácie ktoré kedy nastali. Ale vieme o to ľahšie prijať záver, že Boh skutočne mohol dopustiť všetko zlo kvôli väčšiemu dobru, a teda je skutočne možné aby bol absolútne dobrý, tak ako hovorí kresťanstvo.
Je to však nielen možné, ale aj pravdepodobné? Keď postavíme otázku takto, tak už musíme zhodnotiť aj argumenty za, aj argumenty proti. A ak sa obmedzíme aj len na stvorený svet, tak hneď zbadáme, že aj keď tu je veľmi veľa zla, je tu taktiež veľmi veľa dobra a krásy. Preto samotný svet ako taký nám neukazuje že by bol Boh je zlý – neukazuje úplne jednoznačne ani jedným smerom.
Avšak ak tu tomu pridáme Božie zjavenie s dostatočne presvedčivými motívmi dôveryhodnosti, cez ktoré nám Boh o sebe povedal, že je dobrý, tak argumenty sa jednoznačne prevážia na stranu dobrého Boha, a je racionálne aby sme prijali, že aj napriek tomu, že vo svete pozorujeme zlo, Boh je dobrý, a má dostatočné dôvody aby zlo zatiaľ toleroval.