Základ, na ktorom mnoho nekatolíkov odmieta učenie katolíckej Cirkvi, je princíp „Iba Písmo“, alebo Sola Scriptura, teda, že pre kresťana existuje iba jedna najvyššia autorita – Písmo = Božie Slovo. V tomto článku argumentujem, že výroky „Písmo existuje“ a „Písmo je pre kresťana jediná najvyššia autorita“ sa vzájomne logicky vylučujú, teda nedajú sa obe naraz považovať za pravdivé. Pod pojmom Písmo mám na mysli to, že existuje aspoň 66 spisov, ktoré sú Božie Slovo.
Krátky súhrn argumentu
Ako Boh zjavil existenciu Písma? Skrze samotné Písmo to nie je, nakoľko mnohé spisy v Písme o sebe neprehlasujú, že by boli Božím Slovom, a taktiež nedokazujú, že by boli Božím Slovom. Preto ak chceme tvrdiť, že Písmo naozaj existuje, musíme siahnuť po inom zdroji, skrze ktorý Boh zjavil existenciu Písma. Ale takýto zdroj musí mať v takomto prípade rovnakú autoritu ako samotné Písmo, lebo obe sú zjavením od Boha. Preto kresťan musí uznávať minimálne dve najvyššie autority, jednu skrze ktorú Boh zjavil minimálne aké spisy sú Božie Slovo, a potom dané spisy.
Podrobná verzia argumentu
1) Ak existujú spisy ktoré sú Božie Slovo, Boh nám to musel nejako zjaviť
2) Spisy ktoré sú Božím Slovom existujú
3) Preto Boh musel nejako zjaviť, že všetky tieto spisy sú Božím Slovom
4) To, že všetky tieto spisy sú Božím Slovom sa nedá dokázať z týchto spisov samotných
5) Preto to, že všetky tieto spisy sú Božím Slovom musel Boh zjaviť cez niečo iné
6) Toto niečo iné musí mať rovnakú autoritu, ako samotné spisy, lebo cez obe ku nám hovorí Boh
7) Preto pre kresťana musia existovať minimálne dve rovnaké autority, jedna cez ktorú Boh zjavil ktoré spisy sú Božím Slovom, a samotné spisy
1) Ak existujú spisy ktoré sú Božie Slovo, Boh nám to musel nejako zjaviť
Táto premisa je evidentne pravdivá. Jediný spôsob ako si môžeme byť istý, že niečo je skutočným Božím Slovom, je, ak nám o tom povie samotný Boh.
2) Spisy ktoré sú Božím Slovom existujú
Protestanti, katolíci a pravoslávni kresťania sa nezhodujú úplne na tom, aké všetky spisy sú Božie Slovo, pre tento argument ale stačí, ak zoberieme protestantský kánon so 66 spismi, ktoré uznávajú taktiež aj katolíci, aj pravoslávni. Ako uvidíme neskôr, jediný spôsob ako sa vyhnúť záveru by bolo, ak odmietneme tento kánon, a nahradíme ho nejakým podstatne menším kánonom, alebo naopak zahrnieme do neho iné spisy. To je síce možné urobiť, ale potom to, čo považujete za Písmo sa nebude zhodovať s nikým v histórií. Ak by ste teda išli touto cestou, tento argument síce na vás nebude platiť, ale bude to za cenu, že vytvoríte úplne vlastnú vetvu kresťanstva.
3) Preto Boh musel nejako zjaviť, že všetky tieto spisy sú Božím Slovom
Tento záver vyplýva z dvoch predchádzajúcich premís.
4) To, že všetky tieto spisy sú Božím Slovom sa nedá dokázať z týchto spisov samotných
Na to aby sme mohli dokázať, že nejaký spis je Božím Slovom, potrebujeme nájsť zdroj ktorý:
a) hovorí, že daný spis je Božie Slovo
b) dokazuje, že je skutočne od Boha
Niektoré spisy v biblií spĺňajú obe podmienky, napríklad proroci tvrdili, že hlásajú Božie Slovo, a keďže ich proroctvá boli pravdivé, tak to aj potvrdili. Avšak toto sa zďaleka nedá povedať o všetkých spisoch, ktoré tvoria kánon biblie. Skúste si otvoriť bibliu, a pri každej knihe si položte otázku: „Tvrdí tento spis sám o sebe, že je Božie Slovo? Dokazuje tento spis sám o sebe, že je skutočným Božím Slovom? Alebo môžeme tieto veci aspoň odvodiť z iných spisov, pri ktorých už je dokázané, že sú Božím Slovom?“ Rýchlo zistíte, že pri mnohých spisoch sa to, že sú skutočným Božím Slovom takto nedá dokázať.
Tu sú bližšie rozobrané niektoré pokusy dokázať Písmo samotným Písmom:
„Všetky spisy v Písme sú v harmónií, preto sú Božím Slovom“
Boh nikde nezjavil, že to, že niečo je Božie Slovo môžeme zistiť čisto podľa toho, že nejaké spisy sú v harmónií, preto neexistuje dôvod tvrdiť, že toto dokazuje, že nejaký spis je Božím Slovom. Okrem toho, počas histórie bolo napísaných mnoho kníh, ktoré boli v súlade s bibliou, teda ak by toto merítko bolo pravdivé, tak biblia by musela byť veľmi veľká, a stále by sa rozširovala.
„Čítanie Písma zmenilo ľuďom život, a priviedlo ich ku Bohu, preto to musí byť Božie Slovo“
Boh nikde nezjavil, že to, že niečo je Božie Slovo môžeme zistiť čisto podľa toho, že to nejakých ľudí priviedlo bližšie ku Bohu. Opäť, existuje aj mnoho iných spisov ktoré ľuďom zmenili život, a priviedli ich ku Bohu, teda ak by toto platilo, musíte ich všetky do biblie taktiež zahrnúť.
„Spisy Nového Zákona boli napísané apoštolmi, alebo blízkymi spolupracovníkmi apoštolov (Marek / Lukáš), preto to je Božie Slovo“
Boh nikde nezjavil, že to, že niečo je Božie Slovo môžeme zistiť podľa toho, že to napísal nejaký apoštol, alebo spolupracovník apoštolov. Je pravda, že môžeme dokázať, že z historického hľadiska Ježiš dal apoštolom autoritu hlásať pravé učenie, ale to nie je to isté, ako tvrdiť, že čokoľvek napíšu máme kompletne pokladať za Božie Slovo. Rovnako ako nemôžeme tvrdiť, že úplne všetko čo kedy apoštoli povedali muselo byť Božie Slovo, nemôžeme tvrdiť, že úplne všetko čo apoštoli kedy napísali muselo byť Božie Slovo. Preto samotný fakt, že nejaký spis je od apoštola nezaručuje, že to nutne musí byť aj Božie Slovo. A rovnako to platí aj o ich spolupracovníkoch. Navyše, ak by všetko čo napísali spolupracovníci apoštolov bolo Božie Slovo, tak by sme museli do biblie zahrnúť aj spisy napríklad od Klementa Rímskeho alebo Ignáca Antiochijského, čo boli biskupi ktorých apoštoli priamo ustanovili.
„To, že Ježiš je Boh môžeme dokázať aj keď nepredpokladáme existenciu Písma, ale evanjeliá považujeme iba za historicky dôveryhodné spisy. A ak je Ježiš Boh, tak potom všetko čo citoval ako Písmo, je skutočné Písmo“
S týmto argumentom súhlasím. Problém je, že Ježiš citoval iba 13 starozákonných spisov, teda týmto argumentom samotným sa nedá dokázať príliš veľa.
„Podobne ako v prípade Ježiša, aj pri apoštoloch vieme dokázať, že boli poverený hlásaním pravého učenia ohľadom toho čo bolo Božie Slovo, aj keď dopredu nepredpokladáme existenciu biblie. Preto ak apoštoli citovali nejaký spis ako Písmo, tak to je dôkaz toho, že to je skutočné Božie Slovo.“
S týmto argumentom tiež súhlasím, ale aj spolu s ním sa dostaneme maximálne na číslo 22 spisov, čo stále ani zďaleka nie je 66 spisov. Avšak dovolím si upozorniť, že tento prístup už nie je úplne jednoznačný, lebo napríklad Júda v svojom liste Jud 1:14-15 cituje Enochovu knihu takým spôsobom, že vyzerá diskutabilne, či ju taktiež nepovažuje za súčasť biblie. Tento argument sám o sebe by vás teda teoreticky mohol doviesť napríklad ku kánonu s Enochovou knihou.
„Duch Svätý vedie každého veriaceho ku tomu, aby rozpoznal ktoré knihy sú súčasťou Písma“
Aj keď je teoreticky možné, že Boh môže jednotlivcom priamo ukázať, že nejaké spisy sú jeho Slovom, tak nemáme žiaden dôvod domnievať sa, že by to bol normálny spôsob akým sa dozvieme o tom, čo Písmo je. Pokiaľ nemáme nejaký skutočne dobrý dôvod domnievať sa, že nám, alebo niekomu inému Duch Svätý ukázal pravý kánon biblie, tak tento argument nemôžeme použiť.
5) Preto to, že všetky tieto spisy sú Božím Slovom musel Boh zjaviť cez niečo iné
Ak nejaký spis považujeme za súčasť Písma, ale nevieme to zo samotného Písma dokázať, tak to znamená, že to musíme dokázať z nejakého iného zdroja. Ak má naša biblia aspoň 66 kníh, tento záver je nevyhnutný.
6) Toto niečo iné musí mať rovnakú autoritu, ako samotné spisy, lebo cez obe ku nám hovorí Boh
Táto premisa je evidentne pravdivá. V konečnom dôsledku má najvyššiu autoritu iba Boh. Preto všetky spôsoby ktorými s nami komunikuje, majú vo svojej podstate rovnakú autoritu – je to totiž tá istá Božia autorita.
7) Preto pre kresťana musia existovať minimálne dve rovnaké autority, jedna cez ktorú Boh zjavil ktoré spisy sú Božím Slovom, a samotné spisy
Ak prijmeme všetky vyššie uvedené premisy, tento záver je nevyhnutný, a zároveň znamená, že princíp Sola Scriptura je neplatný. Na to aby sme dosiahli tento záver vôbec nie je potrebné hneď ukázať, čo by táto druhá autorita mala byť, jedná sa iba o logický dôsledok toho, čo samotné Písmo je, a čo o sebe hovorí, respektíve nehovorí.
Prepojenie záveru na katolícke učenie
Z hľadiska katolíckej Cirkvi je takouto druhou autoritou samotná Cirkev. Keďže Boh vedie Cirkev a garantuje, že bude vždy hlásať pravdu, tak to, že Cirkev globálne hlása, že nejaké spisy sú Božie Slovo, znamená, že tieto spisy sú naozaj Božím Slovom.
ARGUMENTY PROTI
„Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ 2 Tim 3:16-17 Pokiaľ vďaka Písmu budeme dokonalí a pripravený na každé dobré dielo, tak už nemusíme hľadať v ďaľších zdrojoch mimo Písma nič viacej.
Tento záver ale logicky nenasleduje. Celá táto pasáž nás učí o tom, že Písmo je veľmi užitočné a pomáha nám viacerými spôsobmi, ale neučí nás, že je to jediný spôsob, ktorým sa zachováva Božie slovo. Čo sa týka prvého argumentu ohľadom frázy že vďaka Písmu bude človek dokonalý, ten nefunguje preto, lebo ak poviem „hrniec je užitočný na to, aby bol obed dokonalý“ nehovorím, že potrebujem iba hrniec. Takže keď Pavol povedal, že Písmo je užitočné na to aby sme boli dokonalí, neznamená to, že nám stačí iba Písmo. A čo sa týka argumentu z frázy „pripravení na každé dobré dielo“, tak to opäť ale nie je to synonymum ku „budeš vedieť všetko čomu máš veriť“ Frázu „pripravený na každé dobré dielo“ Pavol používa v úplne rovnakom slovoslede aj o kúsok predtým: „Kto sa od tohto očistí [od prázdnych svetáckych rečí], bude nádobou na vznešené ciele, posvätenou, užitočnou Pánovi, pripravenou na každé dobré dielo.“ 2 Tim 2:21 Takže ak si Pavol v tom istom liste neprotirečil, mali by sme uznať, že toto vyjadrenie odkazuje na užitočnosť danej veci, – Písma, či očistenia od prázdnych svetáckych rečí, ale nedokazuje, že je to všetko čo by sme mali nasledovať.
Pavol v liste Korinťanom reaguje na to, že niektorí Korinťania tvrdili, že nasledujú Pavla, iný Apolla, iný Kéfasa (1 Kor 1:12) Pavol túto situáciu rieši nasledujúcou radou: „Toto však, bratia, vztiahol som na seba a na Apolla kvôli vám, aby ste sa na nás poučili: „Nič nad to, čo je napísané“, aby sa nikto jedným spomedzi nás nevystatoval proti druhému.“ 1 Kor 4:6 Písmo je jednoznačná najvyššia autorita a nemôžeme veriť ničomu čo je mimo neho, lebo to by bolo „nad to, čo je napísané“.
Problémom tejto interpretácie je to, že Pavol nikde v liste Korinťanov nekarhá za to, že by hlásali rozličné doktríny podľa toho kto ich učil, a preto sa majú vrátiť ku pravému evanjeliu a začať hlásať iba to čo je v Písme. Pavol Korinťanov karhá za to, že tým, že sa hlásia ku konkrétnym apoštolom, sa vystatujú nad tých druhých. To je ešte zjavnejšie z ďalšieho verša: „Veď kto ti dal prednosť? Čo máš, čo by si nebol dostal? Keď si teda dostal, prečo sa chváliš, ako by si nebol dostal?“ 1 Kor 4:7 Poučiť sa teda nemali v tom, aby hlásali iba učenie Písma, ale v tom aby sa nevyvyšovali príslušnosťou ku konkrétnemu apoštolovi. Keďže Pavol v liste pred touto pasážou citoval zo Starého Zákona verše o nevyvyšovaní(1 Kor 1:19;31), môžeme celkom jasne v „nič nad to čo je napísané“ vidieť odkaz práve na tieto pasáže, nie na Písmo ako celok. Nič z tejto vety sa pricípu Sola Scriptura nedotýka, nakoľko táto pasáž nie je o tom, z čoho majú Korinťania čerpať pravé učenie, ale aby sa pomocou „nič nad to čo je napísané“ poučili nevystatovať sa nad druhých.
„Ja dosvedčujem každému, kto počúva slová proroctva tejto knihy: Ak niekto k tomu niečo pridá, tomu Boh pridá rany zapísané v tejto knihe. A ak niekto uberie zo slov proroctva tejto knihy, tomu Boh odníme jeho podiel zo stromu života a miesto vo svätom meste, ako sa o nich píše v tejto knihe.“ Zjv 22:18-19 Spoliehanie sa na niečo čo je mimo biblie je „pridávanie“ ktoré je tu jasne zakázané.
Táto pasáž sa vzťahuje iba na knihu Zjavenia apoštola Jána a hovorí o tom, že nikto si nesmie dovoliť jej text reprodukovať inak, ako doslovne. Nič v texte nás neoprávňuje tvrdiť, že sa to vzťahuje na ďalšie spisy biblie a už vôbec nie, že to zakazuje Posvätnú Tradíciu.
„Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ Jn 20:30-31 Tento verš dokazuje, že biblia obsahuje všetko čo je potrebné ku spáse, takže viac ako bibliu už nepotrebujeme.
V prvom rade, tento verš nehovorí o biblií ako celku, ale iba o „tejto knihe“, čiže Jánovom evanjeliu. Ak by tento argument fungoval, vyvrátilo by to aj samotný princíp Sola Scriptura, namiesto ktorého by sme mali Sola Jánovo evanjelium. Problémom tohto argumentu ale je, že pletie to, čo môže spôsobiť vieru ktorá nás spasí, s tým, čo všetko nám Boh povedal. Na to aby ste uverili, že Ježiš je Mesiáš a aby ste skrze túto vieru boli spasení nepotrebujete v živote prečítať z biblie ani slovo. Ak niekto uverí až na smrteľnej posteli, stále to stačí na spásu. Znamená to ale, že bibliu nepotrebujeme vôbec? Nie, lebo človek ktorý uveril si uvedomuje, že sa musí podriadiť všetkému čo Boh povedal. Tento verš nehovorí, že všetko čo Boh povedal je v Jánovom evanjeliu zapísané. Hovorí iba, že to čo je tu zapísané stačí na presvedčenie človeka o tom, že Ježiš je Mesiáš, Boží syn. A to je pravda, na to Jánovo evanjelium naozaj stačí. Ale neznamená to, že všetko čo nám Boh kedy chcel povedať je iba v Jánovom evanjeliu, preto tento verš do debaty o Písme a Posvätnej tradícií vôbec nezasahuje.
„K tomu čo vám prikazujem, nesmiete nič pridať ani z toho ubrať, ale budete zachovávať príkazy Hospodina, vášho Boha, ktoré vám predkladám!“ Dt 4:2
Katolíci plne uznávajú, že sa máme riadiť všetkým čo nám Boh zjavil. Ale táto pasáž nehovorí, že všetko čo nám Boh zjavil nájdeme zapísané iba v nejakých konkrétnych knihách ktoré tvoria bibliu, preto to nie je dôkaz sola scriptura.
„Bratia hneď v noci vypravili Pavla a Sílasa do Beroje. Len čo ta prišli, vošli do židovskej synagógy. Tunajší žida boli šľachetnejší ako v Tesalonike. Prijímali slovo so všetkou ochotou a každý deň skúmali Písmo, či je to naozaj tak.“ Sk 17:10-11 Berojčania neprijali učenie apoštolov len tak, ale skúmali ho vzhľadom na Písma, za čo sú pochválení ako „šľachetnejší“. Aj my by sme sa mali správať rovnako a všetko učenie ktoré nám ktokoľvek hovorí skúmať vzhľadom na Písma – čiže aplikovať princíp sola scriptura.
Je veľký rozdiel medzi presviedčaním niekoho že kresťanstvo je pravda ako také, a učením presvedčeného kresťana o tom, čomu by mal veriť. V prípade Bereančanov sa jednalo o to prvé:
„Pavol ako zvyčajne išiel medzi nich a po tri soboty viedol s nimi rozhovory o Písmach a tak im vysvetľoval a dokazoval, že Mesiáš mal trpieť a vstať z mŕtvych, a že tento Ježiš, ktorého vám zvestujem, je Mesiáš.“ Sk 17:2-3
Je pochopiteľné, že ten koho presviedčate bude skúmať zdroje ktoré uvádzate či je to pravda. To isté robili aj Berojčania. Pavol im z Písma dokazoval, že Ježiš bol Mesiáš, lebo Berojčania už uznávali Písmo – Starý Zákon – ako autoritu. Ale keď už potom uznali, že kresťnastvo je naozaj pravdivé, pasáž nikde nehovorí, že aj potom skúmali každé slovo ktoré im apoštoli hovorili, a uznali ho iba ak ho potvrdili v Písme. Pokiaľ by to tak robili, v skutočnosti by vôbec nepochopili učenie kresťanstva v tom, že Ježiš dal apoštolom autoritu učiť a teda apoštoli sa nemôžu pomýliť. Teda táto pasáž nedokazuje sola scriptura, dokazuje iba, že keď niekoho kto už uznáva Starý Zákon presviedčate o pravdivosti kresťanstva, ak tento prijíma vaše slovo a naozaj skúma Starý Zákon či hovoríte pravdu, je šľachetný. Ale to neznamená, že Písmo je jediná autorita z ktorého sa potom človek môže dozvedieť plnú pravdu o kresťanstve.